"Smutnou vecou je to, že radikálny, na človeka zameraný pohľad na lásku presakuje do našej kultúry a do zborov. Od istého času sa vyvinul názor, podľa ktorého sú deti vyučované, že cítiť sa byť milovaný znamená cítiť sa byť vysoko ohodnotený (ocenený). Na základe tohto pohľadu na lásku boli vybudované celé vzdelávacie filozofie – učebné osnovy, rodičovské zručnosti, motivačné stratégie, terapeutické modely a techniky pre predajcov. Väčšina ľudí modernej doby si sotva vie predstaviť inú alternatívu pochopenia termínu byť milovaný, než ako byť vysoko ohodnotený (byť považovaný za Niekoho Dôležitého – pozn. prekladateľa). Ak nemáš o mne vysokú mienku (ak si ma vysoko neceníš), tak ma nemiluješ.

Ale ak aplikujete túto definíciu lásky na Boha, ona oslabuje jeho hodnotu (dôležitosť), podkopáva Jeho láskavosť (dobrotu), a kradne naše konečné uspokojenie. Ak potešenie v Bohu samotnom nie je konečným a najväčším darom lásky, potom Boh nie je najväčším pokladom, jeho sebaobetovanie nie je najväčším darom milosti, evanjelium nie je dobrou správou, že hriešnici sa môžu tešiť so svojím Tvorcom, Kristus netrpel preto, aby nás priviedol ku Bohu, a naše duše sa pre uspokojenie musia obzerať mimo neho. Toto prekrútenie božskej lásky do podpory sebaobdivu je sotva postrehnuteľné. Vlúdilo sa do našich najviac nábožných skutkov (úkonov). Tvrdíme, že chválime Boha kvôli jeho láske k nám. Ale ak jeho láska k nám je založená na našej hodnote, kto je v skutočnosti chválený?

Zdá sa, že sme ochotní byť zameraní na Boha dovtedy, kým je Boh zameraný na človeka. Sme ochotní sa vychvaľovať krížom dovtedy, kým je kríž svedectvom o našej hodnote. Kto je potom našou pýchou a radosťou? … Fatálnou chybou takéhoto prístupu je viera, že byť šťastný znamená byť vysoko ocenený (dôležitý - podľa seba aj podľa iných). Človek sa cíti veľmi dobre, keď je (o tom) uisťovaný. Ale tento dobrý pocit je v konečnom dôsledku zakorenený v hodnote seba samého, nie v hodnote Boha. Táto cesta k šťastiu je ilúziou."

John Piper: God Is The Gospel