Súčasnosť

Žijeme v konzumnej spoločnosti, ktorá už nerieši problém nedostatku, ale skôr prebytku, ktorý je okrem iného možné charakterizovať uspokojovaním rôznych požiadaviek zákazníkov. Zo svetského hľadiska je to prezentované ako viac-menej dokonalý systém, ktorý dokáže uspokojiť všetky (aj nadštandardné) požiadavky, a ktorý si teda vlastne „vystačí sám“, je riešením pre všetky ľudské problémy resp. žiadosti. Či je tomu naozaj tak, čo sú prázdne sľuby, čo sú skutočné potreby a čo žiadostivosť, a čo je skutočnou potrebou ľudí a nie médiami a marketingom vyprovokovaná žiadosť, je v tomto pseudosystéme niekedy naozaj ťažké rozlíšiť. Je tu možné povedať, že čím je sľubované riešenie povrchnejšie – v pomere vynaložená námaha vs. výsledok, tým je pre tento svet príťažlivejšie. Zavádzanie takýchto zjednodušení je veľmi ľahké (a pohodlné) napr. v školstve alebo pri výchove detí, lenže práve tu je veľké riziko toho, aké výsledky (ovocie) to o pár rokov prinesie (tu je namieste aj otázka, ako je na tom cirkev).

V tejto dobe prebytku a ilúzie „sebestačného“ systému niet divu, že ľudia, ktorí tejto ilúzii uverili často necítia potrebu zaoberať sa vecnou podstatou resp. príčinou problémov a žiadostí, a čím ďalej viac si osvojujú názory prezentované v spoločnosti, ktoré je možné charakterizovať ako plytké, povrchné a nesprávne. Týka sa to najmä definovania toho „čo je problém“, a tomu samozrejme odpovedajú aj ponúkané riešenia. Výsledok je potom jasný: osvojenie si tohto svetonázoru spôsobuje, že ľudia sú vedení alebo skôr manipulovaní, k tomu čo si majú myslieť, aké sú údajné problémy (a ich priority), a ako je možné ich riešiť. Niet divu, že tento pokus o formovanie dokonalého ľudského (povrchného) sveta sa dostáva do rozporu s tradičnými kresťanskými hodnotami, ktoré sa v tomto svetle javia ako prežité (nemoderné), nepopulárne a neefektívne (…). Výsledkom toho je, že mnohé kresťanské cirkve zaznamenávajú viac či menej významný pokles veriacich, či už v zmysle počtu, ale aj v zmysle „vlažnosti“ k tradičnej kresťanskej náuke, kde síce niektorí veriaci ešte stále ostávajú členmi cirkve, ale ich postoj ku kľúčovým tézam kresťanstva je rezervovaný, pričom hodnoty, ktoré propagujú pripomínajú viac tie, ktoré poznáme z postmoderného sveta.

Podobne ako v jednom prieskume v USA je už aj u nás možné konštatovať, že ľudia sú „zameraní na (abstraktnú) duchovnosť, nie náboženstvo. Za touto zmenou je hľadanie skúsenostnej viery, náboženstva srdca, nie hlavy. Je to náboženské vyjadrenie, ktoré zľahčuje náuku a dogmu, a oddáva sa priamemu zážitku božskosti – či sa to volá “Duch Svätý” alebo “vesmírne vedomie” alebo “pravé ja”. Je to praktické a osobné, viac o redukcii stresu ako o spasení, viac terapeutické ako teologické. Je to o tom cítiť sa dobre, nie byť dobrý. Je to rovnako o tele ako o duši. Niektorí marketingoví vodcovia to nazývajú “priemysel na zážitky“.“ [1]

V tomto hodnotení sa okrem spomínaných faktov, prejavuje nepriamo aj jedna zo základných téz súčasnej doby, a to zákaznícky princíp (zákazník je pán). Ľudia si v tomto prípade vyberajú to, v čo chcú veriť, t.j. z rôznych náboženských systémov a svetských filozofií si vyberajú tie poznatky, ktoré sú im blízke resp. ktoré im vyhovujú, a takto si tvoria „svoje vlastné náboženstvo“ (paralelou na webové služby by bolo možné povedať „my religion“). Na spôsob tézy „možno to nie je dokonalé, ale je to moje“. Pri analýze tohto stavu sa logicky dopracujeme k druhej téze (na spôsob známej skladby skupiny Olympic, „ja, ja, ja, jenom já si určím čomu budem veriť – dnešná doba ma predsa, najmä skrze pop-psychológiu, presviedča, že ja som Niekto). Nie je prekvapením, že človek ktorý si takto definuje v čo bude veriť, toleruje ak aj iní si takto vytvoria svoju schému viery, kde postačuje, že je to „duchovné“ (toleruj, a budeš tolerovaný).

Tento prístup je typický pre postmodernizmus všeobecne. Opúšťa sa tu základný biblický názor, že existuje Božia univerzálna, objektívna a nemenná pravda, ktorá existuje nezávisle od názorov resp. toho ako ju ľudia vnímajú. Tolerancia sa stáva najvyššou cnosťou, a snaha zotrvať na exkluzivite (kresťanstva) najväčšou neresťou. Čo je pravda to (pragmaticky) definuje človek sám, podľa odpovede na otázky: čo je pre mňa (pocitovo) dobré, čo rieši moje problémy, čo je pre mňa atraktívne, a pod. Postmodernizmus teda opúšťa Božiu nemennú pravdu, kde to čo je pravda (čo je správne) si definuje človek sám.

Zvod kresťanstva

Ako vo svojej knihe Zvádzanie kresťanstva naznačil známy apologet Dave Hunt [2], nejedná sa tu o priame popretie kresťanských zásad resp. teológie (čo by bolo rázne odmietnuté), ale jedná sa tu skôr o presadzovanie techník na vytvorenie viery pre získanie duchovnej sily a prežitia zázrakov, a o iné seba-zdokonaľujúce psychológie pre plné realizovanie ľudského potenciálu, ktoré sú vnímané ako „vedecké pomôcky“ pre úspešný kresťanský život. Cez osvojenie si svetských náuk, akými sú napr. manažérske a marketingové metódy sa postupne menia aj sledované ciele, ktoré sú viac zamerané na časné parametre (efektivita, výsledky), ako na večnosť (čo následne vyzerá tak, ako keby bolo menej dôležité aké ciele sa sledujú, hlavne že sa ide rýchlo). Skôr sa tu však jedná o presvedčenie, že pokiaľ si kresťan neosvojí niektoré svetské postupy, nemôže byť efektívny pri evanjelizácii (čo je však filozofia viac ako nebezpečná, keďže predraďuje svetské podmienky pred znalosť a šírenie evanjelia, a takto podporuje cielené kompromisy na strane pravdivého výkladu Slova Božieho). Na zamyslenie doporučujem text z Lk 4,1-13.

Sebazdokonaľujúce filozofie sú využívané najmä na uspokojovanie okamžitých potrieb (felt-need) neveriacich ľudí, kde sa preferuje najmä sebaúcta, sebaláska, schopnosť pestovať „krásne vzťahy“, vedieť „šokovať svojou milotou“, v skratke dokonale sa socializovať do spoločnosti a dosiahnúť tam obľúbenosť a úspech. Relativizmus sa uplatňuje skoro všade, a platí to aj pre kresťanstvo, kde sa relativizujú absolútne hodnoty a pojmy, ako keby tieto boli platné iba niekedy, v ohraničenom priestore a čase. Takto účelovo oslabené kresťanstvo sa následne porovnáva a pripodobňuje k iným pohanským – najmä východným – náboženstvám (Emergent Church, Rob Bell: My znovaobjavujeme kresťanstvo ako východné náboženstvo). [3]

Zavádzajú a z hľadiska dôležitosti sa preferujú nové pojmy (tímový duch, tolerancia, výkon, vzťahy), bez ktorých údajne nie je možný ďalší (ani duchovný) rast. Čo sa opúšťa (či už v náuke, alebo aj v zavádzajúcich prekladoch biblie) je najmä spravodlivosť, pravda, úprimnosť, vernosť, obetavosť a svätosť. Odkazy na svätosť sa vynechávajú, pravda je relatívna, spravodlivý človek je nahradený dobrým človekom, atď. Definícia lásky je prekrútená - ľuďom sa má hovoriť to čo chcú počuť, nie pravdu, ktorá by mohla zraniť ich sebaúctu. Veľmi dobre to vystihol známy americký kazateľ John Piper:

„Smutnou vecou je to, že radikálny, na človeka zameraný pohľad na lásku presakuje do našej kultúry a do zborov. Od istého času sa vyvinul názor, podľa ktorého sú deti vyučované, že cítiť sa byť milovaný znamená cítiť sa byť vysoko ohodnotený (ocenený). Na základe tohto pohľadu na lásku boli vybudované celé vzdelávacie filozofie – učebné osnovy, rodičovské zručnosti, motivačné stratégie, terapeutické modely a techniky pre predajcov. Väčšina ľudí modernej doby si sotva vie predstaviť inú alternatívu pochopenia termínu byť milovaný, než ako byť vysoko ohodnotený (byť považovaný za Niekoho Dôležitého – pozn. prekladateľa). Ak nemáš o mne vysokú mienku (ak si ma vysoko neceníš), tak ma nemiluješ.“ [4]

Na záver tejto časti je ešte vhodné pripomenúť uplatňovanie cielenej manipulácie pri prezentovaní resp. vyučovaní – aj keď takéto semináre majú často interaktívnu formu (dialógy, testy) poslucháči sú často smerovaní k vopred požadovanému výsledku. [5]

Aká je reakcia?

Z hľadiska kresťanstva je teda určite potrebné byť na pozore, najmä ak sa jedná o relativizáciu základných kresťanských pojmov. Jedná sa tu o útok a spochybnenie, o snahu vytlačiť kresťanstvo na okraj spoločnosti, a na to je potrebné adekvátne reagovať. Aká je však reakcia súčasných kresťanských cirkví? Je verná biblickým zásadám, alebo je rovnako povrchná ako súčasná spoločnosť?

Z Biblie vieme, že vždy po tom, keď Boží ľud odpadol od Boha, bolo potrebné vzdať sa v tom čase uctievaných modiel, pohanských názorov – svetáctva, a v pokání sa vrátiť k Bohu a Jeho slovu. Nepochybujem o tom, že je to jediný správny spôsob, ako zostať verný Bohu aj v tejto, nepriateľsky naladenej dobe. Skutoční kresťania vedia komu uverili, a vedia, že Boh dá aj v tejto dobe tým, ktorí sú mu verní silu zvládnuť všetky protivenstvá, a bojovať dobrý boj viery.

Je však zvláštne a podozrivé, ak sa cirkev za týchto okolností, neobracia späť k Bohu a Jeho Slovu, ale naopak k svetským filozofiám a metódam. Hovoríme najmä už o spomínanej pop-psychológii, manažérskych metódach a marketingu. Tieto majú údajne pomôcť cirkvi lepšie osloviť neveriacich, a zvýšiť efektivitu evanjelizácie. Je tu snaha byť relevantný dobe, ale akej dobe?! Je to naozaj riešenie problémov cirkve, alebo to jej stav iba zhorší?

Grafické znázornenie

Jeden známy český kazateľ pred pár rokmi sa vo svojej kázni „O kresťanskej morálke a 'slobode' ktorú ponúka tento svet“ vyjadril slovami: „sloboda bez hraníc, je ako cesta bez zvodidiel“. [6] Tento komentár je veľmi výstižný práve na hodnotenie trendov v súčasnej dobe. Ak si zobrazíme Boží a ľudský svet vo forme trojuholníka, tradičné kresťanské zameranie je možné zakresliť vo vertikálnom smere (k Bohu), kde hranice (zvodidlá) sú postavené taktiež vertikálne. Môže to napr. znamenať, že pri nejakej činnosti by sme síce mohli dosiahnúť väčší krátkodobý efekt ak by sme zvodidlá prekročili (napr. opustením zásad morálky), ale to by nás zas vzdialilo od Božej cesty, a teda je to neprípustné.

Dnes sa situácia v pôvodne kresťansky vychovanej spoločnosti otáča, a sleduje sa skôr dokonalý ľudský svet, kde sú dôležité už skôr spomínané horizontálne parametre (priority) - jednota, vzťahy, obľúbenosť, efektivita, kreativita, výsledky, výkon, úspech – hodnotené v časnosti podľa ľudských kritérií. Intenzifikácia týchto novodobých „hodnôt“ sa však často deje na úkor (relativizovaním) pôvodných kresťanských hodnôt. Hranica, zvodidlo je orientované opäť rovnobežne s cieľom, a teda horizontálne, čím popiera absolútnu Božiu pravdu a hodnoty, a tiež existenciu Boha samotného (resp. Ducha Svätého a božskosť Ježiša Krista) , ktorý v duchovnom ponímaní New Age predstavuje len akúsi inšpiratívnu energiu.

Kým kresťanstvo a Bibliu môžeme definovať ako postupy a zdroje vedúce k lepšiemu poznaniu Boha, kľúčovou „vedou“ na horizontálnej (svetskej) rovine je psychológia, ktorú je možné definovať ako „vedu“ o človeku, smerujúcu k socializácii do spoločnosti (sveta). O to viac je práve tu potrebné jasne definovať hranice, kedy niektoré poznatky z psychológie môžu pomôcť pri práci kresťana (zväčša sa jedná o praktické aplikácie pomoci iným ľuďom v núdzi), a kedy naopak využívanie tohto systému zameraného na človeka spôsobuje kompromisy na strane pravdivého a plného zvestovania evanjelia (uprednostnenie časného pohodlia a úspechu, pred záchranou pre večnosť!!!).

Snaha o vybudovanie dokonalého ľudského sveta teda predpokladá zásadné zmeny hodnotového rebríčka, svetonázoru, čo v konečnom dôsledku jasne vymedzuje aj „nekompatibilné systémy“, kam sa bohužiaľ očividne dostáva kresťanstvo. Teda kresťanstvo založené na Božom slove, ktoré posväcuje Duch Svätý, nie „iné, nové kresťanstvo“, ktorého systém „hodnôt“ a cieľov je v úplnom súlade s väčšinou iných náboženstiev a svetských filozofií. Tu je namieste spomenúť citát A.W. Tozera: „Duch sveta je silný a dokáže sa hrať na náboženstvo so všetkými prejavmi úprimnosti. Dokáže prejaviť svedomie (zvlášť počas pôstu)! Bude prispievať na charitatívne účely a kampane v mene chudobných, ale to všetko s jednou podmienkou: „Nech je zachovaný odstup od Krista a nech sa neuplatňuje Jeho panstvo.“ Toto určite (svet) nebude ochotný podstúpiť.“ [7]

Poďme sa teraz na uvedené filozofie pozrieť podrobnejšie:

Manažérske metódy

Na úvod (po absolvovaní 12 dní týchto školení) si dovolím povedať, že tieto kurzy neučia manažovaniu firmy, ale skôr sa jedná o kurzy psychológie, ktoré potreby manažovania firmy riešia iba okrajovo, a kde sú zároveň nesprávne podané priority manažérskej práce (priveľa času sa venuje nedôležitým, okrajovým záležitostiam a opačne). To je dané najmä tým, že lektori sú buď psychológovia resp. čerpú z poznatkov psychológie, a zvyčajne nemajú za sebou žiadnu prax z výrobnej firmy. Záujemcom o manažovanie firmy si radšej doporučujem prečítať niektorú z kníh o živote a diele Tomáša Baťu, kde sa dozvie o tejto problematike oveľa viac.

Pri aplikácii do cirkve sa však objavujú aj ďalšie problémy. Pokiaľ by sa táto náuka naozaj týkala manažovania firmy, určite by si svoje parciálne miesto našla pri riešení praktických otázok fungovania zboru (opravy, investície, ekonomika, organizácia náročných podujatí). Avšak spojenie tejto svetskej náuky so zvestovaním resp. vyučovaním Božieho slova už naráža na obsahové konflikty. Tie sa týkajú najmä úplne iného zamerania, kde pokiaľ manažovanie firmy rieši časné záležitosti (aj prostredníctvom ľudských zdrojov), tak kresťanské náboženstvo sa dotýka človeka samotného – jeho hriešneho stavu a cesty k spaseniu, k večnému životu. Veriaci kresťan sa spolieha na moc Ducha Svätého, nie na sadu zaručených a overených postupov (v procese riadenom človekom), ktoré majú kresťanskej cirkvi priniesť atraktivitu a výsledky. Spoliehanie sa na svetské metódy motivácie (jedná sa tu najmä o spomínané zvyšovanie sebaúcty, sebadôležitosti, sebalásky, úspechu podľa kritérií tohto sveta) skôr pripomína beh na baterky, kde človek, ktorý skutočne nemiluje Krista a nekráča v Božej milosti, pohorí pri prvej vážnej skúške, nehovoriac o vytrvalom behu po „veniec víťazstva“, tak ako ho spomína apoštol Pavol. Zavedenie týchto metód do vieroučnej praxe teda degraduje cirkev na úroveň bežnej svetskej inštitúcie, a bohužiaľ vytvára skôr karikatúru cirkve ako jej pravý obraz.

Marketing

Je neoddeliteľnou súčasťou manažovania väčšiny firiem. Zvyčajne ako súčasť stratégie predaja má napomáhať predaju výrobkov firmy, resp. definovať o čo má zákazník záujem. Práve táto črta marketingu (zákazník, človek a jeho potreby resp. žiadosti na prvom mieste) ho priam predurčuje za kľúčovú súčasť novej postmodernej životnej filozofie (blízkej New Age, kde človek je bohom). Tu je opäť vhodné rozlíšiť praktickú časť marketingu (napr. reagovanie na to, čo človek potrebuje pri bežných domácich prácach, informovanie o novom výrobku, službe), a na druhej strane nemorálne marketingové aktivity pri manipulovaní s verejnou mienkou. Aplikácia marketingu v cirkvi naráža na problém už v prvom spomínanom bode, kde sa od cirkve požaduje vernosť Bohu a Jeho slovu, a teda záujem zákazníka tu na prvom mieste nie je, a nemôže byť. Odvolanie sa na skutočne vážne potreby zákazníka (človeka) je však napr. potrebné riešiť pri chudobných resp. chorých ľuďoch v rozvojových štátoch.

Menej zreteľný, ale podobne vážny problém sa však týka toho, ako marketing dosahuje efektívnosť pri propagácií výrobkov. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa tu používa manipulácia so skutočnými údajmi, kde sa niečo zatají, niečo sa podá nesprávne a zavádzajúco, niečo sa preženie, a podobne. Dokonca je možné povedať, že táto schopnosť „predať tovar“ je často oceňovaná, aj napriek nemorálnym metódam používaným pri jeho propagácií. Vhodným príkladom je názov novej knihy známeho amerického marketingového guru, ktorý znie „Všetci marketingári sú klamári“. Tento prístup, ktorý kladie do popredia prístup „hovorte ľuďom to čo chcú počuť, namiesto objektívnej reality“ je však v priamom rozpore s tým, čo nám hovorí Slovo Božie napr. v Desiatich Božích prikázaniach – neoklameš. Výklad tohto prikázania v jednej z detských biblií znie: „Ak hovoríš niečo čo je pravda, musíš si dávať veľký pozor na to, ako to hovoríš. Nič nevynechávaj ani nepridávaj, vždy hovor čistú pravdu.“ S tým má očividne marketing problém, bohužiaľ platí tu viac ako kdekoľvek inde, že „účel svätí prostriedok“, aplikované v praxi štýlom „stačí tu realitu iba trocha prifarbiť, a výsledok je hneď iný“.

Neohraničená aplikácia marketingu v cirkvi môže byť pre cirkev čistou pohromou, alebo ináč povedané transformačným nástrojom do sveta. Ak sa cirkev začne správať podľa marketingových prieskumov neveriacich ľudí, dostáva sa do zoznamu bežných svetských inštitúcií, ktoré vznikli s cieľom uspokojovať žiadosti zákazníkov. Popiera sa rozdiel medzi tým, čo ľudia chcú, a čo skutočne potrebujú – Božie odpustenie, milosť a lásku. Ak sa cirkev zaradí do skôr spomínaného zoznamu svetských firiem (fungujúcich na základe toho, čo chce zákazník), prestáva byť soľou a svetlom pre tento svet, a to je to najhoršie ako pre cirkev, tak aj pre samotný svet (hoci si to priamo a včas neuvedomuje). Je naozaj alarmujúce, keď o marketinovo-orientovaných zboroch svetský (!) časopis NewYorker napíše: „Kazateľ namiesto toho, aby dával pozor na svet, sa pozerá na mienku poslucháčov, pokúšajúc sa zistiť čo poslucháči chcú počuť. Potom sa to pokúša čo najlepšie napodobniť, a prináša svoj produkt na trh, kde sa ostatní snažia robiť to isté. Poslucháči, obracajúci sa na našu kultúru v snahe zistiť niečo o svete, zisťujú, že tu nie je nič, iba ich vlastné zrkadlenie. Nepreskúmaný svet je medzitým unášaný poslepiačky do budúcnosti.“ [1]

Spojeným negatívnym aspektom je osobná rovina života kresťana aplikujúceho marketing s cieľom spomínanej „vyššej atraktivity a efektivity“. Vznika tú podivný mix sveta a cirkve, kedy sa mottom evanjelizácie stáva heslo „Boh je dobrý, a my sme fajn“. Aby sme boli „fajn“ je potrebné sa prispôsobiť okrem iného aj v imidži, ktorý sa týka obliekania, správania, štýlovosti, obľúbenosti (cez budovanie vzťahov“, a pod.) Vládne tu podivné presvedčenie, že niečo z toho kresťanského je potrebné obetovať v záujme lepších výsledkov evanjelizácie v „budúcnosti“. Nie je to nič iné ako kompromisy so svetom, ktoré sa však zďaleka netýkajú len vonkajších prejavov.

Pri evanjelizácii sa účelovo zvestuje neúplné evanjelium, kde sa vynecháva všetko čo by mohlo poslucháča rozrušiť alebo odradiť. V skratke je možné povedať, že sa tu chce zvestovať pozitívna zvesť o Božej zachraňujúcej láske, ale nehovorí sa tu o hriechu, potrebe pokánia, a o Božom súde, čo sú v skutočnosti základné a neoddeliteľné súčasti evanjelia. Veľmi jasne to vyjadril známy kazateľ z predminulého storočia Charles Haddon Spurgeon: „Srdcom evanjelia je vykúpenie, a podstatou vykúpenia je zástupná obeť Krista. Tí, ktorí kážu túto pravdu kážu evanjelium, hoci sa môžu v niečom inom mýliť; ale tí, ktorí nekážu pokánie, nech vyhlasujú čokoľvek iné, nepochopili ducha a podstatu božského odkazu.“ [8]

Zhrnutie

Bolo by určite lepšie, keby tento článok sumarizoval iba tlak zástancov iných náboženstiev resp. filozofických smerov, aj keď ani tu nie je namieste podceňovať početnosť ľudí, ktorí túto novodobú filozofiu presadzujú. Ešte horšie však vyznieva skutočnosť, že tieto názory a filozofie, sa už dlhšiu dobu cielene presadzujú aj v kresťanských zboroch, príkladom čoho sú tzv. marketingovo-orientované zbory, ako napr. Crystal Cathedral (Robert Schuller), Willow Creek (Bill Hybels), Saddleback Church (Rick Warren), a mnoho iných. [15]

Všeobecne je možné konštatovať, že títo „novátori“ resp. „agenti zmien“ si jasne uvedomujú veľký rozdiel medzi tradičným a postmoderným kresťanstvom, a cielene sa s využitím rôznych metód a postupov snažia o dosiahnutie nového stavu. Ten okrem už spomínaných svetských filozofií zahŕňa aj tzv. novú reformáciu, ktorá má všetky kresťanské cirkve znovu spojiť späť, preberanie nebiblických prvkov z východných náboženstiev ako sú napr. hĺbkové meditácie, joga, rôzne okultné prvky (labyrint mystických chodníkov), a pod. [16] Zdôvodnenia sú často až priveľmi jednoduché – je to dobrý pocit, je to osviežujúce. Vytráca sa biblické myslenie, zameranie na Boha, sám človek si určuje čo je pre neho dobré.

Je tu teda zjavná podobnosť s učením New Age, ktoré plánuje a snaží sa realizovať „dokonalý svet ľudí, kde človek je bohom“. Namiesto toho, aby človek hľadal Boha a jeho múdrosť a lásku, sú ľudia vyzývaní k uvoľneniu mysle, prežívaniu kozmickej vše-jednoty, ktorá podnieti ich „kreativitu“ a zabezpečí ich „úspech“ (čo nie je nič iné ako primitívna forma okultnej mind-game).

Závažným dôsledkom extrémneho využívania marketingového prístupu, teórie budovania vzťahov, nadradenia jednoty nad pravdu, a tiež tzv. „pozitívneho myslenia“ je tzv. situačná etika. [17] V snahe „si s každým porozumieť“ resp. „byť u všetkých obľúbený“ (ako v politike) sa v tomto prípade hovorí každej skupine ľudí iba to čo chcú počuť (čo sa im páči), vynechávajú sa problematické a potenciálne konfliktné témy, kde sa prípadný konflikt už v zárodku potláča ako nedôležitý a nepodstatný, zvyčajne relativizáciou dostupných faktov (teda nie hľadaním pravdy, keďže sa tu sledujú iné ciele). Táto účelová manipulácia s informáciami a ich významom je závislá na situácii, v ktorej sa daný človek nachádza, a na názoroch ľudí, s ktorými diskutuje. Skôr či neskôr je tu teda možné hovoriť o strate svedomia, kedy sa takto správajúci človek dostáva do vlastnej siete klamstiev a poloprávd, keďže názory iných ľudí pre neho znamenajú viac, ako rešpektovanie elementárnych princípov morálky a hľadanie Božej pravdy. Pred takýmto prístupom veľmi jasne v liste Galatským varoval apoštol Pavol, keď hovorí o ľuďoch, ktorí zvestujú iné evanjelium: „Veď či prehováram ľudí alebo Boha? Alebo či sa snažím ľuďom ľúbiť? Ak by som sa ešte (chcel) ľúbiť ľuďom, nebol by som služobníkom Kristovým.“ Gal 1,10

Pri rýchlom a plošnom šírení týchto nebiblických názorov sú rizikovou (ohrozenou) skupinou najmä vlažní kresťania, ktorí nepoznajú dostatočne základné pojmy kresťanstva resp. ktorí kresťanskú vieru berú iba povrchne (napr. v zmysle príslušnosti k určitej denominácii, tzv. fanúšikovstvo), nie ako základ života, ktorá má v živote kresťana najvyššiu prioritu. U týchto kresťanov postavených oproti veľmi dobre pripraveným „agentom zmien“, je iba veľmi ťažké rozpoznať odkiaľ prichádza zvod, resp. čo sú jeho kľúčové znaky, následkom čoho je zvyčajne viac alebo menej rýchle preberanie týchto myšlienok až do úrovne zmeny hodnôt a svetonázoru. Medzi štandardné postupy patrí najmä relativizovanie faktov - „za určitých okolností sa to dá povedať aj takto“, „každý má svoju pravdu“, „je viacero rôznych prekladov Biblie“, využívanie voľných a parafrázovaných prekladov Biblie, citovanie neúplných biblických veršov, resp. veršov vytrhnutých z kontextu, a pod.

Veľmi dôležité si je uvedomiť, že v novodobom náboženstve nie je problém povedať, že je potrebné veriť, že je potrebné mať nádej, v niečo dúfať, ale spochybňovaná je práve tá časť v čo veríme. Kresťania sú v Biblii vyzývaní, aby hľadali poznanie Boha, aby práve cez štúdium Slova Božieho a modlitbu, stále viac a viac poznávali Boha, v ktorého veria. Aby poznali základné pojmy kresťanstva a Boží plán spásy hriešneho človeka. To tvrdil aj Martin Luther, keď prezentoval tézu Sola Scriptura. Táto myšlienka je však v novej spiritualite často potieraná tým, že „kresťania už vedia dosť, a už nemusia toľko času venovať štúdiu Písma“, resp. že je „lepšie študovať voľnejšie preklady Biblie“. Ak sa hovorí o Martinovi Lutherovi, zvyčajne to ostane pri konštatovaní ako si máme brať príklad z toho, že tento človek sa nebál realizovať zmeny … Tu je na mieste si pripomenúť Kristínu Royovú, ktorá kým vyšla Biblia v slovenčine ju prečítala 49x v kraličtine, a tiež jej vyznanie "A keby sa mňa dakto spýtal, či by som hľadiac naspäť ešte raz chcela žiť pre Krista ten život už prežitý, s plným presvedčením by som vyznala, že áno. A že keby som ho mohla žiť druhý raz, usilovala by som sa žiť ho vernejšie, čistejšie, aby vo mne i skrze mňa lepšie oslavovaný bol môj Slávny Kráľ, Ježiš Kristus." Koľko zo súčasných kresťanov prečítalo Bibliu aspoň raz?

Ako zostať verný

Súčasný zvod kresťanstva je metodicky veľmi dobre prepracovaný, dá sa tu hovoriť o uzavretom procese, riadenom človekom: marketingový prieskum – „vytvorenie zákazníckého produktu“ - manažovanie procesu – motivácia – výsledky. Z hľadiska jeho možného nasadenia pri evanjelizácii má však tri zásadné nedostatky. Prvým je využitie nedôveryhodných a pochybných pseudo-humanistických filozofií, druhým je marketingový zákaznícky princíp, ktorý vedie ku kompromisom so svetom, najmä čo sa týka posolstva, ktoré sa tu zvestuje. Tretia výhrada sa týka samotného manažovania procesu pri evanjelizácii a obrátení človeka - tento proces je v skutočnosti riadený Bohom, kde človek plní svoju parciálnu úlohu. Inými slovami je možné povedať, že snaha priblížiť sa svetu – byť relevantný súčasnej kultúre, sa deje na úkor pravdivého zvestovania Božieho slova, čo je neprípustné. Dochádza k riedeniu Božieho slova, jeho miešaniu s inými filozofiami a náboženstvami, k jeho účelovému (nesprávnemu) využívaniu (zneužívaniu) a vynechávaniu „nepohodlných častí“.

Snaha vybudovať dobre naolejovaný stroj na „výrobu kresťanov“ je naivná a trúfalá. Veľmi dobre to už v roku 1888 vo svojom prorockom slove vystihol Charles Haddon Spurgeon: "Zdá sa, že idea progresívneho evanjelia fascinovala mnohých. Pre nás je táto predstava niečo ako kríženec medzi nezmyslom a rúhaním. V snahe dosiahnuť takú efektivitu evanjelia, aby došlo k večnému spaseniu širokej verejnosti, to vyzerá tak, že postupne dochádza k jeho zmene; a keďže je zjavením všemúdreho a nemeniaceho sa Boha, je tak trocha odvážne pokúšať sa o jeho vylepšenie. Keď si vybavíme v predstavivosti pánov, ktorí sa podujali na túto drzú (trúfalú) úlohu, máme napoly tendenciu sa smiať; tento prípad pripomína návrh krtkov na vylepšenie osvetlenia slnka … Veria ľudia tomu, že je tu evanjelium pre každé storočie? Alebo náboženstvo pre každých 50 rokov?“

„Ježiš povedal, 'kážte evanjelium všetkému stvoreniu'. Ale ľudia sa prestali zaujímať o Boží plán: chcú byť zachránení kňazom, chcú byť zachránení hudbou, chcú byť zachránení divadlom, a nikto nevie čím ešte! Dobre, môžu skúšať tieto veci tak dlho ako sa im páči; ale z týchto vecí nikdy nevyšlo nič iné ako úplné sklamanie a zmätok, zneuctenie Boha, znevažovanie evanjelia, vyrábanie tisícov pokrytcov (ako na bežiacom páse), a cirkev zruinovaná na úroveň sveta.“ [9]

Ak teda povieme, že spomínaný marketingový systém reprezentuje najnovšiu verziu svetského kolotoča v jeho plnej výbave, adekvátna má byť aj reakcia kresťanov v biblickom zmysle slova. Ako povedal CH. H. Spurgeon, nemusíme objavovať nič nové, len sa naplno vrátiť a pevne stáť na biblických základoch.

Prvou a najdôležitejšou zásadou je Prvé Božie prikázanie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.“ Tu je potrebné naozaj si uvedomiť aké priority vyznávame vo svojich životoch, kde táto musí byť na prvom mieste. Nejedná sa tu v žiadnom prípade o vonkajší prejav zbožnosti – je to osobná vec vo vzťahu k Bohu. Aj keď nás niektoré novodobé kázne nabádajú k tomu, aby sme „navonok pôsobili zbožne“, aby „sme si v tomto smere brali príklad od moslimov, ktorí to vedia naozaj dobre“, aby sme takto „dobre zapôsobili“ na ostatných, je tu potrebné jasne odlíšiť povrchnú, platonickú zbožnosť od úprimného a skutočného vzťahu s Bohom (Lk 18,9-14). Odlíšiť krátkodobý efekt s cieľom zapôsobiť resp. páčiť sa ľuďom, od vytrvalého behu viery s cieľom byť verný Bohu.

„Neslúžte len naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú páčiť, ale ako služobníci Kristovi, ktorí z duše plnia vôľu Božiu; oddane im slúžte ako Pánovi, a nie ako ľuďom, vediac, že každý, či otrok či slobodný, keď dobre robí, prijme odmenu od Pána.“ Ef 6, 6-8

Naše skutočné oddanie sa Bohu a Jeho Slovu sa musí samozrejme prejaviť v čase, ktorý si vyhradíme na štúdium Slova Božieho a na rozhovor (modlitbu) s Bohom. Pre kresťana by taktiež malo byť samozrejmosťou, že je verný svojím zásadám a Božej pravde všade tam, kde ho Boh postaví – či je to v rodine, práci, škole a pod.

Pred komentárom k Druhému veľkému prikázaniu, je na mieste spomenúť ďalší citát (z roku 1959) od A.W. Tozera: „Chyba v súčasnej evanjelizácii leží v jej humanistickom prístupe … Je priam fascinovaná veľkým, hlučným, agresívnym svetom s jeho veľkými menami, obdivovanými hrdinami, jeho bohatstvom a výstrednými pompéznymi slávnosťami. Miliónom sklamaných ľudí, ktorí si vždy žiadali svetskú slávu, ale nikdy ju nedosiahli, moderné evanjelium ponúka rýchlu a jednoduchú skratku k túžbam ich srdca. Pokoj mysle, šťastie, blahobyt (prosperitu), spoločenské prijatie, pozornosť verejnosti, úspech v športe, obchode, na poli zábavy a možnosť príležitostne sedieť na slávnostnej hostine pri jednom stole so slávnou osobnosťou – všetko na zemi a nakoniec v nebesiach. Určite žiadna poisťovňa nemôže z uvedeného ponúknuť ani polovicu.

V tejto kvázi-kresťanskej schéme vecí sa Boh stáva Aladinovou lampou, ktorá počúva každého, kto príjme Jeho Syna a podpíše (členský) preukaz. … Toto hrubé nepochopenie (prekrútenie) pravdy je v pozadí mnohých našich súčasných evanjelizačných aktivít. Určuje smery, buduje programy, rozhoduje o obsahu kázni, stanovuje kvalitu miestnych zborov a často aj celých denominácií, nastavuje vzor (predlohu) pre náboženských spisovateľov a formy redakčnej politiky mnohých evanjelických publikácií.

Tento koncept kresťanstva je vo svojej podstate mylný, a keďže sa dotýka duše človeka, predstavuje nebezpečnú až smrteľnú chybu. Vo svojej podstate je to iba niečo viac ako slabý humanizmus spojený so slabým (nevýrazným) kresťanstvom, aby mu takto bola pridaná duchovná vážnosť. … Stále sa začína s človekom a jeho potrebami, a potom sa obzerá naokolo po Bohu; pravé kresťanstvo odhaľuje Boha hľadajúceho človeka, ktorého oslobodzuje od jeho ambícií.“ [10]

Aj z uvedeného textu vyplýva, že Druhé najdôležitejšie prikázanie „Miluj svojho blížneho“ je síce navonok propagovaným cieľom postmoderného kresťanstva, ale skôr sa tu jedná o platonickú a povrchnú lásku. V dobe kedy sa viac hovorí o sebaúcte a sebaláske, sa na spôsob modlárskeho vyznávania seba samého ustupuje z prvého prikázania – vzťahu k Bohu, bez ktorého nie je možná skutočná láska k svojim blížnym. Slabé kresťanstvo a slabý (falošný) humanizmus má v tejto forme bližšie k povrchnej všejednote New Age ako k skutočnému záujmu o Boha a ľudí. To mal zrejme na mysli aj známy apologet Dave Hunt, keď povedal „Majte k ľuďom takú lásku, aby ste im dokázali povedať pravdu bez kompromisov.“ [2]

Ak hovoríme o o štúdiu Slova Božieho, už v dnešnej dobe aj v našej krajine je potrebné si dať veľký pozor na to akú Bibliu, a aký výklad používame. Z hľadiska vernosti a spoľahlivosti prekladu je možné doporučiť Roháčkov, Evanjelický resp. Ekumenický preklad. Doporučujem sa vyhnúť napr. prekladu Nádej pre každého v rôznych verziách [11], kde sú niektoré verše (z hľadiska významu textu) preložené nesprávne a zavádzajúco. Z anglických prekladov je možné doporučiť známu verziu KJB, NASB a The Holy Bible: English Standard Version, a naopak vyhnúť sa parafrázovanému prekladu The Message. [12]

Je zodpovednosťou každého kresťana posudzovať učenie a jeho ovocie, a akceptovať a nasledovať iba to, ktoré je evidentne v súlade so Slovom Božím (Sk 17, 10-12). Aj keď je to niekedy pracné a náročné doporučujeme presne a výstižne narábať s (najmä biblickými) pojmami. Je potrebné používať radšej biblické ako „moderné“ pojmy, s ich jasne definovaným obsahom. Rovnako pri hodnotení situácií by sme sa mali vyvarovať povrchnosti tejto doby, a napr. neoznačovať všetko za komunikačný problém, keď je to v skutočnosti problém lenivosti, závisti, neochoty a pod.

Je potrebné vyhľadávať kázne založené na Božom slove a vykladané písmom, ktoré vysvetľujú a vyučujú, s aplikáciami pre súčasnú dobu. Opačný postup, kedy sa začína s požiadavkami ľudí (mkt princíp), na ktoré sa následné nabaľujú svetské náuky a filozofie, a občas sa spomenie vytrhnutý citát z Biblie, považujeme za nesprávny a nebiblický. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť skutočný význam slova svetáctvo, ktorý v skratke znamená to, že sa chceme páčiť druhým ľuďom (všeobecne) resp. že názory druhých ľudí pre nás veľa znamenajú. [13] To je veľmi podobné, ak nie identické s marketingom, kedy sa človek snaží predať produkt resp. byť obľúbený (politik). Biblia nám však slovami apoštola Pavla jasne hovorí: „Alebo či sa snažím ľuďom ľúbiť? Ak by som sa ešte (chcel) ľúbiť ľuďom, nebol by som služobníkom Kristovým.“ Gal 1,10

Je potrebné jasne odmietnuť novodobú filozofiu uctievania seba samého. Kresťan má byť oddaný Bohu, a veriť v Ježiša Krista, a nie skladať nádej vo vlastné sily a svoj potenciál (so všetkými súvisiacimi modernými nálepkami ako sebaúcta, sebaláska, sebapresadenie atď.). Na tomto mieste, viac ako kdekoľvek inde, je vhodné si pripomenúť slová nášho Pána Ježiša Krista: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel zachrániť život stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho.“ Mt 16, 24-25

V súčasnej dobe zhonu, stresu a najmä psychického napätia, je veľmi dôležité sa zaoberať poradenstvom. Na rozdiel od sveta, ktorý má svoje psychologické poradenské centrá, by sa však cirkev mala výraznejšie zasadiť o rozšírenie biblického poradenstva. To síce platí najmä pre kňazov, ale aj pre bežných kresťanov, kde je potrebné podporovať vzájomnú medziľudskú pomoc v biblickom slova zmysle, a nie sa odkazovať na iné inštitúcie, ktoré „to zariadia“. V tomto prípade sa jedná o zbavovanie sa zodpovednosti, kde parafrázovaním podobenstva o milosrdnom samaritánovi môžeme povedať, že v prípade potreby pomoci človeku v núdzi, by tomuto náhodný okoloidúci nepomohol, ale by ho odkázal na inštitúcie, ktoré sú schopné mu pomôcť. Iste aj v chirurgii platí, že vážne prípady musí riešiť odborník, to však ale neznamená, že sa máme zbavovať zodpovednosti za pomoc blížnym v každodennom živote, kde týchto situácii, kde je potrebné a možné pomôcť, je nepomerne viac ako tých kritických.

Na záver jeden praktický príklad: Dnes sa viac ako kedykoľvek predtým hovorí o budovaní resp. pestovaní vzťahov. Aj v náväznosti na vyššie spomenutý obrázok je dôležité si uvedomiť pozitívnu ale aj negatívnu stránku budovania vzťahov. Pre kresťana je určite dobré ak vie nadviazať kontakt s neveriacim človek s cieľom zvestovať mu evanjelium. Na druhej strane však paušálne budovanie vzťahov môže spieť ku sektárstvu, kedy je jednota zboru resp. skupinky nadradená hľadaniu pravdy. V praxi to môže znamenať, že ak sa vyskytne problém, nasleduje paušálne obhájenie člena skupinky, bez ohľadu na jeho spoluúčasť na vine, čo škodí ako uvedenému členovi, a zároveň vysiela zlý signál pre iných kresťanov resp. neveriacich, kde „kresťanská skupinka“ nevydala svedectvo pravde, ale skôr svojej jednote. Iným príkladom môže byť napr. podpis zmluvy o jednote zboru a poslušnosti autoritám v zbore, tak ako sa podpisuje v zbore Saddleback Church Ricka Warrena. [14] Propaguje sa tu myšlienka „ale pre jednotu nesmieme pripustiť, aby nás odlišnosti rozdelili“, čo je nebezpečným precedensom skutočného hľadania pravdy, kde sa prípadný názorový konflikt rieši odchodom resp. vylúčením „nespokojencov“ zo zboru. Opačný názor kedysi vyslovil reformátor Martin Luther, keď povedal, „Je lepšie byť rozdelení kvôli pravde, než byť spojení v omyle.“

Nech nám všetkým náš Pán Ježiš Kristus pomáha, aby sme mu zostali verní v tejto a v každej dobe.
Amen.

Autor: Jaroslav Mervart
Dátum: 3.4.2008, Mengusovce

Zdroje:

[1] The Market-Driven Church: A Look Behind the Scenes
      http://www.rapidnet.com/~jbeard/bdm/Psychology/cgrowth/mkt.htm
[2] Dave Hunt: The Seduction of Christianity
[3] Ken Silva: Rob Bell and The Emergent Church
      http://www.apprising.org/archives/2006/10/rob_bell_and_th_1.html
[4] John Piper: God Is The Gospel
[5] What’s Wrong with the 21st Century Church?
      http://www.crossroad.to/News/Church/Klenck2.html
[6] Daniel Kaczmarczyk: Sloboda bez hraníc alebo aká je morálka
      http://www.mvt.sk/prihovory.html
[7] A.W. Tozer - Playing at religion
      http://christianresearchnetwork.com/?p=410
[8] Charles Spurgeon, At the Master’s Feet
      http://christianresearchnetwork.com/?p=1198
[9] Charles Haddon Spurgeon, Progressive Theology, The Sword & Trowel, 1888
[10] A.W. Tozer, Born After Midnight, Christian Publications, 1959
       http://www.crossroad.to/Excerpts/books/faith/Tozer/tozer-born-after-midnight.htm
[11] Biblia - Božie slovo, alebo ako vyhovieť ľudským prianiam
       http://www.mvt.sk/hbv/prekladybiblie131106.pdf
[12] What kind of message is The Message?
       http://www.crossroad.to/Bible_studies/Message.html
[13] The Christian and Worldliness
       http://www.inplainsite.org/html/the_christian_and_worldliness.html
[14] Spirit-Led or Purpose-Driven? Part 2: Unity and Community
       http://www.crossroad.to/articles2/04/2-purpose.htm
[15] What’s Wrong with the Purpose Drive / CGM (Christian Growth Movement)?
        http://www.inplainsite.org/html/whats_wrong_with_cgm.html
[16] Evangelical Leaders Promote New Age and Eastern Spiritual Practices
        http://www.lighthousetrailsresearch.com/PressReleasemarhc252005.htm
[17] Rick Warren on Syria: 'A moderate country'
        http://www.wnd.com/news/article.asp?ARTICLE_ID=53092
        There you go, again, Rick Warren!
        http://www.wnd.com/news/article.asp?ARTICLE_ID=53502

Článok sumarizuje poznatky uvedené v prezentácii „Nové trendy v cirkvi v postmodernej dobe“:
http://www.mvt.sk/hbv/postmoderna_cirkev_v4.pdf