Willow Creek & psychobludárstvo

Na potreby hľadajúcich zameraný zbor zahŕňa emocionálnosť, seba-zdokonaľujúcu subjektivitu, populárny slovník, egoistické ciele psychoterapie a hnutie obnovenia, spoločne s ich psychologickými základmi. Radšej ako sa pozerať iba na Boha a Jeho slovo, vodcovia vo Willow Creek sa pozerajú niekam inam. Ako prídavok k využívaniu svetských marketingových a manažérskych metód, začlenili svetské metódy pomoci ľuďom s ich emocionálnymi bolesťami a tragédiami. Evidentne považujú sekulárne psychologické názory za významné a dôležité pre moderných hľadajúcich, a to do tej miery, že im zvestujú Krista s psychológiou – synkretizmus, ktorý si prispôsobuje a dokonca narušuje Krista a jeho evanjelium.

V knihe Nevhodný čas pre proroctvo: Výzva (spochybnenie) dôležitosti modly, Os Guinness rozpoznáva nasledujúce „štyri kroky ako katastrofálne skončiť v strate viery a bezvýznamnosti“:

Niečo moderné sa predpokladá (krok jeden). Ako následok, niečo tradičné je opustené (krok dva) a všetko ostatné je prispôsobené (krok tri). Výsledok je ten, že čo ostalo nie je iba prispôsobené, ale pohltené modernými predpokladmi. Je to vstrebané bez nejakého rozhodujúceho zvyšku. Výsledkom je svetáctvo alebo kapitulácia kresťanov na niektoré aspekty kultúry týchto dní (strany 61-62).

Keď psychoterapia s jej psychologickými základmi je spájaná s Evanjeliom a Bibliou, Evanjelium a význam rôznych biblických textov je prispôsobený a zmenený tak, že tieto už viac neznamenajú to, čo znamenali ešte pred 50 rokmi. Biblia je nemenné Božie Slovo, ale keď je spájané s názormi psychologizovanej kultúry, výsledkom už nie je to čo Boh povedal alebo zamýšľal. Beda tým, ktorí prispôsobujú dovtedy, kým neexistuje žiaden „rozhodujúci zvyšok“ pravdivého významu a (možnosti) pochopenia Slova Božieho.

Vstrebávanie psychoterapie a jej psychologických základov do značnej miery ovplyvňuje množstvo oblastí kňazskej služby vo Willow Creek. Ako príklad toho, ako je posúvané psychobludárstvo hľadajúcim, preskúmame reláciu „Oddychový čas“ autorky Lynne Hybels, ktorá je stále dostupná na audiokazete prostredníctvom Willow Creek Association.

„Niečo moderné sa predpokladá (krok jeden)“

Pani Hybels začína jej príhovor Kazateľom 3,3 a zvýrazňuje slová „čas uzdravovať“. Opisuje ako ona potrebovala „čas na uzdravenie“. V skutočnosti hovorí, že jej čas na uzdravenie trval tri roky, počas ktorých usúdila, že ženy kresťanských vodcov sú zranené, a že „utekajú preč od svojich zranení“. Na pomoc týmto a ďalším ženám vidieť ako hlboko sú zranené, pani Hybels uvádza zoznam symptómov a znakov zranení. Pri čítaní tohto listu je možné jasne vidieť, že zdrojom jej informácií je jedno z najviac pavedeckých a subjektívnych odvetví psychológie – ktorým je psychoterapia s jej psychologickými základmi. Tu môžeme jasne vidieť, že „niečo moderné sa predpokladá“.

Vo Willow Creek je psychoterapia s jej psychologickými základmi, spolu s pop-psychológiou hnutia obnovenia, považovaná za nápomocnú a dôveryhodnú. Avšak vedecký výskum nepotvrdzuje, že by tieto metódy boli vôbec o niečo účinnejšie ako iné medziľudské prostriedky pomoci. Navyše výsledné štúdie ukazujú, že profesionálne psychologické poradenstvo môže mať negatívne následky. Okrem toho, tieto terapeutické systémy používajú nápady a metódy, ktoré pochádzajú zo svetských a niekedy aj z okultných zdrojov (pozri Psychobludárstvo: Psychologické zvádzanie kresťanstva a Koniec kresťanskej psychológie).

Z tejto pozície chybných predpokladov, pani Hybels uvádza zoznam symptómov zranení: „depresia“, „nutkanie ukázať, že sme schopné“, „pretrvávajúci pocit viny a hanby“, „pocit, že ste stále neurobili dosť pre Boha“, „malá sebaúcta“, „nenávisť seba samého“, „kritický postoj k sebe samému … [a] iným“, „vyčerpanosť“, „nestálosť“, „žiarlivosť“, „nenávisť alebo zlosť, zatrpknutosť alebo zúrivosť“. Prehlasuje, že „to sú znaky zranení“. Tento zoznam umiestňuje do centra vlastnú osobu, prekrúca hriechy na príznaky, a vychádza z psychologického pohľadu, ktorý sa sústreďuje na vlastnú osobu a pocity viac, ako na Boha a Jeho Slovo.

Pani Hybels zaradila všetky tieto pocity, myšlienky a postoje do psychologickej kategórie „symptómov zranení“, v ktorých je „zranená žena“ obeťou, ktorá potrebuje liečenie, než ako hriešnik, ktorý potrebuje odpustenie a/alebo kresťan, ktorý vo svojich životných ťažkostiach potrebuje poznať Ježiša v plnosti Jeho osoby. Povšimnite si, ako psychologická diagnóza a opis symptómov vyžaduje psychologické prostriedky (lieky), zatiaľ čo biblický popis a „diagnóza“ vyvoláva biblickú odpoveď a prostriedky. Psychologická cesta sa zameriava na osobu, používa názory z tohto sveta a stará sa o telo. Biblická cesta sa zameriava na Pána, používa Jeho Slovo posvätené Duchom Svätým, a prináša navonok nový život v Kristovi a výživu pre tento nový život vo veriacom.

„Niečo tradičné je opustené (krok dva)“

Skôr ako spoliehanie sa na Pána a Slovo Božie, si pani Hybels vybrala psychologickú cestu na pochopenie seba samej a opisuje svoje problémy. Hovorí o bolesti v snahe byť „perfekcionistkou“, človekom, ktorý „nemôže byť sebou samým“, ktorý zažíva „osamelosť“ a „sexuálnu disfunkciu“, ktorá sa cíti „uväznená“ „veľkou túžbou“ stať sa tým, kto „potešuje ľudí“, a ako „prázdna mušľa“. Ako povedala, v máji 1990 cítila, „že takto nemôže ísť ďalej ...“. Potom priznáva, že v januári 1991, vo veku 39 rokov, šla k poradcovi. Povedala, že „nevedela ako byť šťastnou … ako mať rada seba samú“. Tu je na mieste sa spýtať „Kde bol Ježiš v jej uvažovaní?“

Z jej času stráveného terapiou a z psychologických kníh typu „pomôž si sám“, pani Hybels pochytila psychologický žargón, psychologické táraniny a chytľavé frázy z pop-psychológie, ktoré boli veľmi rozšírené v deväťdesiatych rokoch. Naviac, prijala psychologický pohľad na svet, ktorý presúva vinu na iných ľudí a na okolnosti. Z tejto psychologickej perspektívy opisuje rôzne alternatívy, ako môžu byť ženy v kňazskom úrade zranené, ak sa oženia za „zranených workoholikov“, ako výsledok výchovy svojich rodičov, a ako tí, ktorým bolo ublížené zlými ľuďmi.

Hovorí, že stratila kontakt so svojím “pravým ja”, ktoré ona nazýva “svojou najhlbšou súčasťou”, ktoré opisuje ako „inštinktívna, intuitívna, spontánna, kreatívna, hravá, zraniteľná, skromná, radostná, voľná, duchovná, zanietená, milujúca ...“. Slovo „hriešna“ chýba v jej zozname. Používa ale slovo „hanba“ a hovorí „Hanba je veľké slovo pre ľudí, ktorí boli zranení“. Pani Hybels nasleduje expertov (guru) obnovenia, kde hanba je niečo čo je neoprávnene a nesprávne uvalené na niekoho. Hnutie obnovenia ukradlo slovu „hanba“ jeho všeobecný význam, kde sa jedná o pocit, ktorý vychádza zo svedomia človeka, ktorý urobil niečo zlé.

I keď pani Hybels hovorí, že nemala rada seba samú, jej zoznam pozitívnych vlastností “inštinktívna, intuitívna, spontánna, kreatívna, hravá, zraniteľná, skromná, radostná, voľná, duchovná, zanietená, milujúca“ bez „hriechu“ ukazuje pravý opak. V kontraste k pozitívnym vlastnostiam pripisovaným jej samej, si je možné počas rozhovoru všimnúť pripisovanie záporných vlastností Bohu a iným.

Pani Hybels hovorí, že žila „mimo zranení“, v nesúlade so sebou samou. Jej opis stavu „mimo zranení“ zahŕňa slová ako „vedomosti, intelekt, prispôsobovanie sa, korektnosť, opatrnosť, starostlivé plánovanie … byť dobrá, byť správna, ovládať sa a byť šťastná.“ Všimnite si, že tu máme ďalší zoznam pozitívnych vlastností, ale je tu poukazované na to, že tieto boli v skutočnosti škodlivé, keďže slúžili ako zástierka navrhnutá na ochranu „pravého ja, skrytého pod zraneniami“. Hovorí „Bola som oddelená od môjho pravého ja“. Vo svojom zúfalstve sa obrátila ku knihám propagujúcim svojpomoc (ktoré sú zvyčajne plné pop-psychológie alebo nebezpečného mixu psychológie a Biblie) a šla za poradcom, čo ako tvrdí, bola „najťažšia vec, akú kedy urobila, ale bola to tá najlepšia vec“. Ďalej priznáva, že od júna 1992 do septembra 1993 „(nič) nevarila, nečistila, nenavštevovala kostol ...“.

Namiesto toho, aby bola táto emocionálna kríza v jej živote využitá ako katalyzátor (urýchľujúci činiteľ) na priblíženie sa k Pánovi, obrátila sa na cestu sveta a múdrosti človeka, pred ktorou Boh varuje svojich ľudí (1 Kor. 2). Musela „priznať a pomenovať„ jej zranenie, zanechať život „popierania“, „poznať pocity spojené s týmto zranením“, a zistiť, že to pre čo sa skutočne trápila bol žiaľ, ktorý pociťovala 31 rokov kvôli „zranenému malému dievčaťu v mojom vnútri“. Hovorí „Potrebovala som znovuobjaviť moje pravé ja“, a tvrdí, že „zranené ženy si potrebujú viac vážiť seba samé“.

Tu teda máme evanjelium svojej vlastnej osoby – takzvané liečenie takzvaného vnútorného dieťaťa, nádherného „pravého ja“, ktoré tu bolo vždy, a ktoré potrebovalo byť uvoľnené a obnovené, ako akési pokračujúce potvrdenie sebaúcty. To je ale v skutočnosti odlišné (iné) evanjelium od toho, ktoré poznáme z Biblie, kde staré ja (vrátane vzácneho „vnútorného dieťaťa“ minulosti) musí byť ukrižované v Kristovi (odložené a počítané za mŕtve) a nahradené novým životom v Kristovi, čo nie je obnova svojho starého ja, ale je to nové stvorenie „stvorené podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy“ (Ef 4,24).

Jeden z lákavých cieľov psychologickej cesty je viac si vážiť seba samého. Zatiaľ čo biblický cieľ je poznať, milovať a vážiť si Boha. Pavol túžil poznať Ježiša, nie iba v Jeho vzkriesení, ale aj v Jeho utrpení. Spoločne so strávením času s Ježišom v modlitbe a čítaním Biblie, jedna z najlepších ciest ako prísť k poznaniu Krista veľmi osobne a intímne, je cez utrpenie. Poznáme ho lepšie ak sa s Ním stotožníme v Jeho utrpení a sme naplnení vďačnosťou za Jeho dokonalú obeť, ktorú podstúpil kvôli nám. Človek premešká túto veľkú príležitosť poznať Ho a prispôsobiť sa Jeho obrazu, ak sa obráti k svetu a jeho prostriedkom proti utrpeniu.

“Všetko ostatné je prispôsobené (krok tri)”

Po opísaní jej zranení, hľadaní poradcu, učení sa psychologickej ceste, zapisujúc si poznatky (do denníka) z psychologicky pošpineného pohľadu na svet, a hľadaní jej vlastnej osobnej hodnoty, pani Hybels hovorí o tom, ako bola potom schopná obnoviť svoje spoločenstvo s Pánom. Avšak na Pána a jeho Slovo je teraz pozerané z novej perspektívy. Kým jej bývalý pohľad bol skreslený, teraz si prispôsobila Boha a jeho Slovo jej novému psychologickému pohľadu na svet.

Hovorí, že keď zistila, že bola zranená musela sa otočiť sa chrbtom k Bohu. Tvrdí, „Boh, ktorému som slúžila, ktorého som uctievala viac ako 30 rokov nebol pravý Boh“. Hovorí, že musela odísť od „krutého fundamentalizmu“, kde videla Boha ako „dozorcu“. V kontraste k mylnému, kritickému pohľadu na Boha, pani Hybels odhaľuje nekritický pohľad na ňu samú, kde tvrdí, „Nikdy som sa nevzbúrila proti mojim rodičom, Bohu, učiteľom alebo hocikomu inému“. Inými slovami, z jej perspektívy Boh bol zlý a ona bola dobrá. Aký výstižný príklad z Jeremiáša 17,9: „Srdce je klamlivé nad všetko a zradné je - kto sa v ňom vyzná?“

Vyhlásenie pani Hybels, “Nikdy som sa nevzbúrila proti mojim rodičom, Bohu, učiteľom alebo hocikomu inému,” je rovnaké ako povedať, že nikdy nezhrešila, pretože každý hriech je vzbura proti Bohu. Ako Ježiš dal jasne najavo v Jeho Kázaní na hore, hriech je viac ako navonok zjavný skutok. Evidentne mala skreslený pohľad ako na Boha, tak aj na seba, ale svetské psychologické teórie o duši len napomohli ďalšiemu skresleniu. Namiesto toho, aby sa snažila cez svoju bolesť lepšie poznať Boha, snažila sa poznať seba samú prostredníctvom psychologických názorov ľudí.

Pani Hybels hovorí o odmietnutí jej falošného pohľadu na Boha a o „výchove“ seba samej. Hovorí, „Môj veľmi dobrý priateľ mi povedal, „Zabudni na Pavla, zabudni na apoštolov, zabudni na Starú zmluvu. Čítaj iba o Ježišovi. Jednoducho spoznaj Ježiša.“ Potom pokračuje v jej pláne spoznávania Ježiša. Hovorí o „spôsobe ako Ježiš nadväzoval kontakty s deťmi“, ako On „nepodceňoval ženy“ a ako Ježiš miloval jej najhlbšiu časť – jej pravé ja. Pri tak veľkej Ježišovej láske a nežnosti k Jeho ovečkám, je veľmi ľahké si vytvoriť falošný pohľad na Ježiša ako extrémny protiklad k jej falošnému pohľadu na Boha ako krutého dozorcu. Ježiš musel zomrieť pre ľudstvo, aby zobral na seba jeho trest za hriech, pretože všetci podliehajú odsúdeniu za hriech. Jeho láska prekonáva psychologickú sentimentalitu Ježiša milujúceho „moje pravé ja“, ako keby „pravé ja“ mohlo byť oddelené od takzvaného „nepravého ja“. Táto dichotómia (kategorizácia) patrí k psychologickým táraninám, nie k Biblii.

Po ponorení sa do psychologickej múdrosti človeka vo veci jej vnútorného dieťaťa a výchovy tohto vnútorného dieťaťa, začala vidieť Ježiša v podobnej podporujúcej úlohe. Začala čítať Bibliu veľmi osobným spôsobom tak, že bola schopná nájsť verše „potvrdenia, pravdy, a lásky“. Človek si môže vybrať určité verše, ktoré spôsobia, že sa cíti dobre ohľadom seba samého. Ale, je vzťah človeka s Kristom celý o sebe samom, a o takej potrebe Ježiša, aby sa človek cítil hodnotný, alebo je celý o Ježišovi, tak ako On zjavil seba v Biblii? Čo sa skutočne podporuje cez tento mix psychologických a obnovujúcich názorov ohľadom seba samého s Bibliou? Telo alebo nový život v Kristovi?

Keď pani Hybels hovorí o svojom novom pohľade na Ježiša, je tu možné vidieť vplyv okultného psychiatra Carla Junga, “On je, ako viete, zároveň muž aj žena. My sme to zabudli, ako viete.“ Zabudli? Kde je táto mužsko-ženská verzia Ježiša v Biblii? Ježiš je úplný Boh a úplný človek, ale nie je zároveň muž aj žena. On je Boh Syn, a je rovnakej podstaty ako Otec a Duch, a On je Spasiteľ, Pán a Sudca. Nie je možné Ho oddeliť od Starej zmluvy, pretože Stará zmluva je celá o Ňom.

Je veľmi ľahké vytvoriť si fiktívneho Ježiša. Mnohí to tak robia cez techniky vnútorného obnovenia a hypnózu. Ale, hoci fiktívny Ježiš môže spôsobiť pocit uspokojenia, je horší ako presná kópia. Je prekrútením – podvodníkom!

Prvá pani Willow Creek urobila skutočne časť práce v zavedení psychologických spôsobov a svetského hnutia obnovenia do organizácie jej manžela. Hoci ona nie je jediná, kto tak robí. Jedná sa o spoločnú snahu byť citlivými na hľadajúcich a významnými do takej miery, že Bill Hybels a jeho tím manažérov verí, káže a propaguje psychologické resp. obnovenie podporujúce názory, poradenstvo a knihy o svojpomoci. V knihe Služby pre hľadajúcich vo Willow Creek: Zhodnotenie novej cesty ako pracovať v zbore, G.A. Pritchard na strane 227 hovorí, „Tri najviac odporúčané, čítané a vplyvné knihy v zbore sú psychologické knihy o svojpomoci Codependent No More (Nebyť viac závislý), Please Understand Me (Pochop ma prosím), and When Your World Makes No Sense (Keď tvoj svet nedáva zmysel).“

Kritické posúdenie knihy autorky Melody Beattie Nebyť viac závislý sme uviedli v našej knihe 12 Steps to Destruction: Codependency/Recovery Heresies (12 krokov k deštrukcii: Bludy o nezávislosti a obnovení). Beattie nie je kresťankou, ale verí v boha podľa jej vlastných predstáv. Jej kniha silne zapácha zameraním na seba, opatrovaním seba, milovaním seba, posilňovaním seba, uprednostňovaním seba, a vytváraním si vysokej mienky o sebe. Jej názor na Boha nie je v súlade s Bohom, ako ho poznáme z Biblie. Bol vytvorený zo silného dojmu, ktorý zažila, keď si zobrala svoj posledný šluk marihuany. Aj napriek tomu, ako je možné vidieť, názor Beattie na život a na Boha je vo Willow Creek uznávaný, keďže jej kniha patrí medzi najviac čítané a doporučované.

Krátku kritiku knihy Pochop ma prosím, sme zahrnuli do našej knihy Four Temperaments, Astrology & Personality Testing (Štyri temperamenty, Astrológia & Testovanie osobnosti). Autori David Keirsey and Marilyn Bates používajú rovnaký Jungov systém typov osobnosti, ktorý je použitý v Myers-Briggs Type Indicator (MBTI), ktorý tiež v našej knihe hodnotíme kriticky. Tieto typológie a osobnostné testy sú populárne, pretože budia zdanie, že umožňujú pochopenie. Avšak nie sú spoľahlivé. Napriek tomu, ľudia vo Willow Creek veria týmto omylným, ľuďmi vyrobeným svetským prostriedkom na porozumenie sebe samým a iným.

Pritchard hovorí, „[Bill] Hybels vyzýva víkendové obecenstvo, 'Prosím kúpte si knihu Dr. Clouda nazvanú Keď váš svet nedáva zmysel, pretože kapitola tejto knihy o hraniciach je jednoducho najlepšia kapitola o hraniciach, ktorú som kedy videl dostupnú na pultoch kníhkupectiev' “. Pritchard hovorí, že stovky členov zboru vo Willow Creek čítali túto knihu, a pracovníci personálu mu povedali, že „táto kniha mala v danej dobe najväčší vplyv na ich životy a v zbore“ (strana 227).

Advokátka Debbie Dewart napísala excelentnú kritiku knihy Henry Clouda a Johna Townsenda Hranice. Ku koncu jej kritiky nazvanej „Hranice: Politické alebo osobné?“ hovorí:

„Koncept „hraníc“, v protiklade k tvrdeniam Drs. Clouda a Townsenda, nie je biblický … Autori tvrdia, že „nastavenie hraníc“ je koniec koncov navrhnuté tak, aby umožnilo lásku k Bohu a k iným. Avšak, nenájdete tu nič o nevyhnutnosti veriaceho byť ochotný vydržať útrapy a prenasledovanie pre Krista. Celý spôsob zmýšľania o „hraniciach“ nastavuje plač proti ochote radostne čeliť takýmto skúškam. Miesto toho „nastavenie hraníc“ podporuje základné zameranie ľudského srdca na seba samého. Človek prirodzene chráni, miluje, podporuje a opatruje seba samého a svoje vlastné záujmy. Človek sa odvrátil od Božej slávy k hľadaniu svojej vlastnej slávy. To čo sa musí naučiť nie je ako „nastaviť hranice“ a chrániť seba samého, ale ako zomrieť pre seba a bezvýhradne slúžiť Kristovi (strany 39-40).

Pritchard vyjadruje dodatočné obavy, keď cituje nasledujúcu časť z Cloudovej knihy “Keď tvoj svet nedáva zmysel”:

„Po celej krajine ľudia stále viac hľadajú odpovede na emocionálne a psychologické útrapy, a dokonca aj kresťania zisťujú, že ich „duchovné“ odpovede ich niekedy nechávajú neuspokojených.

Tiež som skúšal „štandardné“ kresťanské odpovede pre mňa aj pre iných, a prišiel som k rovnakým záverom ako Jób: sú to bezcenné lieky.

Tiež som skúšal „pokrstiť“ psychologické pohľady, aby tieto nejako pripomínali „kresťanstvo“, čo mi umožnilo domnievať sa, že moje „teologické“ odpovede a kurzy sú skutočným kľúčom k uzdraveniu. To však tiež nikdy nefungovalo (Cloud, strana 10).“

Pritchard následne hovorí: „Cloudovo riešenie, podľa tejto knihy, je použiť psychologické názory ako základný návod na to, ako žiť život.“ Hovorí, že keď Cloud pokračuje v používaní Písma v jeho knihe, „primárnu sieť, ktorú Cloud používa na interpretáciu Biblie tvoria štyri psychologické názory: (1) zbližovanie, (2) hranice, (3) riešenie problémov dobra a zla, a (4) zriadenie autority“. Pritchard hovorí, „Následkom takéhoto prístupu je zlúčenie biblických príbehov a veršov do psychologickej matice,“ s výsledkom, že „psychologické termíny ako 'hranice' sa stávajú primárnymi etickými kategóriami, ktoré sú používané na opis toho, ako by jednotlivci mali žiť“ (strany 227-228). Voláme to psychobludárstvo, ktoré preniká do Willow Creek, a ktoré sa do veľkej miery spolieha na tieto nesprávne, bezmocné a márne (bezvýsledné) ľudské filozofie. Cez predpoklady, prispôsobenie a adaptovanie si psychologických spôsobov, Willow Creek prestalo brať ohľad na „vieru, ktorá bola zasľúbená svätým,“ zatiaľ čo si ponechalo tie aspekty kresťanstva, ktoré nezasahujú do(neuváženého) strmhlavého rútenia sa do psychobludárstva.

Späť k Pánovi a Jeho Slovu

Bolestivé okolnosti v živote kresťana môžu slúžiť ako veľké príležitosti na spoznanie Krista a na prispôsobenie sa Jeho obrazu. Pavol neplytval časom pri prekonávaní svojich zranení v sebaľútosti. V Biblii je možné nájsť veľký počet citátov, ktoré vychvaľujú užitočnosť utrpenia, nielen pre duchovný rast, ale aj pre užitočnosť v kňažskom úrade, a pre budúcu blaženosť (vo večnosti). Pavol sa dokonca chváli svojím súžením (Rímskym 5:3). Odhaľuje večnú perspektívu:

„Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.„ 2Kor 4:16-18

Kresťania nepotrebujú nasledovať príklad Willow Creek. Naopak, môžu nasledovať príklad veriacich, ktorí odpovedali na utrpenie dôverou v Boha a snahou viac Ho spoznať. Spomenieme tu iba jeden, tak ako bol uverejnený v troch číslach Moody Bible Institute Monthly. Číslo vydané v septembri 1930 opisuje pokrok priekopníckej práce Arthura a Ethel Tylee s indiánmi z kmeňa Nhambiquara v Brazílii. Urobili skutočný pokrok v „prekonávaní predsudkov, rozvíjaní dôvery, osvojení si minimálnych základov ich jazyka, a poskytnutím prvej názornej ukážky kresťanskej lásky.“

Avšak v decembrovom čísle roku 1930 bol uverejnený oznam o tragickej smrti Arthura Tylee, Mildred Kratz (zdravotnej sestry, ktorá sa zapojila do práce), a dieťaťa rodiny Tylee rukami práve tých indiánov, ktorých milovali a ktorým slúžili. Kým členovia rodiny Tylee urobili pokrok v získavaní ich dôvery, konflikt sa vyvinul medzi indiánmi a vládnymi pracovníkmi, ktorí sa pokúšali vybudovať telegrafické vedenie v tejto oblasti. Evidentne, podráždenosť kmeňa smerom k cudzím ľuďom vyvolala medzi nimi zmätok a viedla ich k útoku na misionárov, ktorí boli jednoduchým cieľom, keďže svoj dom otvorili Indiánom. Pani Tylee bola vážne zranená, ale prežila. Nasledujúci príspevok je citovaný z júnového čísla časopisu Moody z roku 1931. Je to dopis pani Tylee napísaný 4. januára 1931, písaný práve z miesta, kde stratila svojho manžela, dieťa a priateľku:

Drahí priatelia:

Vám, ktorí ste boli tak verní vo vašich príhovoroch za nás a našu prácu v Juruene, posielam tento odkaz, aby ste vedeli, že Vaše modlitby neboli márne. Chcem vám povedať ako som bola posilňovaná a udržiavaná silným prúdom Jeho lásky a milosti ako odpoveďou na vaše modlitby. Tiež chcem, aby ste vedeli ako sa Arthur spoliehal na vás a vaše modlitby za spoločnú vec pri plnení úlohy, ktorú mu Boh zveril. Nemyslím si, že by prešla čo len jedna stredajšia noc, aby na Vás nemyslel, keď ste sa stretávali na modlitbách a chválach.

Ale obzvlášť veľmi túžim po tom, aby si nik z Vás nepripúšťal pocit, že tu bolo nejaké zlyhanie, či už na strane tých v Juruene, alebo modlitebných pomocníkov v domovine. My musíme veriť, že všetko sa stalo podľa plánu všemúdreho a milujúceho nebeského Otca, dokonca do najmenšieho detailu. Nehovorím, že musíme rozumieť, ale iba veriť.

Viem, že mnohí z vás si lámu hlavu nad tým, či sme boli nejako varovaní alebo nejako pripravení na to, čo sa stalo. Na túto otázku musím odpovedať zároveň áno aj nie. Čo sa týka varovania, boli sme iba trocha zmätení niektorými situáciami, ktoré sa prihodili v predchádzajúcich dvoch dňoch, ale stále sme nemali žiadne zlé predtuchy. Arthur je teraz v prítomnosti svojho Pána, a pre neho je všetko jasné, kým ja stále tápem v tme, ale predsa len v tme, kde môžem vysledovať prácu milujúcej ruky môjho Otca, a ani jednu vec nevnímam rozdielne.

Ako zreteľne si spomínam na každý pohyb môjho milovaného v to posledné ráno, ako verne sa staral o každý najmenší detail nášho života. To bol jeho tichý čas so Slovom, sediac pri jeho stole; presadzovanie niektorých mladých stromčekov; práca v záhrade. Všetko sa dialo ako tomu bolo aj v predchádzajúcich dňoch, ale už sa to nemalo nikdy zopakovať. Potom prišli raňajky. Jedli sme ho, tak ako sme jedli mnoho iných jedál, obklopení indiánmi.

Keď Arthur zjedol raňajky, sadol si k nemu náčelník a diskutovali o práci na ceste pre autá, ktorá bola naplánovaná na tento deň. Vstal od stola, aby sa venoval posledným prípravám. Moje jedenie bolo niekoľkokrát prerušené, za čo sa mi ostatní ospravedlnili, a nechali ma dokončiť. Keď bol daný signál neodišla som ani od stola, a za pár minút bolo po všetkom. Pre vás to možno vyzerá príšerne, ale pre mňa to také nebolo. Nie dlhá, pretrvávajúca choroba sprevádzaná utrpením, chradnutím a strácaním síl. Jeden rýchly, obratný úder ho odviedol do prítomnosti jeho Pána. Ako si s láskou spomínam, keď som ho videla naposledy, v jeho mužnej sile!

Čo sa týka našej prípravy, rozmýšľam či mohla byť lepšia. Nemyslím si. Čo také nás pripraví na veľké veci v živote, či sú to potešenia alebo tragédie, tak ako tichá denná prechádzka s naším Pánom, zvládajúc každé pokušenie alebo každé nebezpečenstvo v sile nášho Pána, a tak verne obstáť v každej úlohe, ktorú deň prináša. Roky, ktoré sme strávili v Juruene, často čeliac nebezpečenstvu, nám dali tichú, pokojnú istotu v moci Jeho starostlivosti, ktorá bola s nami až do konca.

Čo sa týka Arthura, som si istá, že nebola potrebná žiadna ďalšia príprava na jeho stretnutie s Pánom, a že to pre neho nebolo ani trocha zvláštne, keď zistil, že závoj je preč a pozerá na Neho tvárou v tvár. Keď som sa prebrala z tmy bezvedomia a zistila som, že som nielen bez mojej vlastnej rodiny, ale že celá moja domácnosť je preč, spoznala som Pánovu starostlivosť tak nežnú a tak jemnú, že dokonca veľmi silný pocit osamelosti prvého dňa odlúčenia bol učinený duchovným a posväteným. „Láskavé svetlo“, ktoré nikdy nezlyhá urobilo aj tieto dni presvietené Jeho prítomnosťou. Preto Vás prosím, aby ste verili so mnou, že to nebola žiadna náhoda, ale len naplnenie vôle nášho Otca. Tých z vás, ktorí ste poznali a milovali Arthura úpenlivo prosím, aby ste ho neoplakávali ako mŕtveho, ale aby ste sa radovali so mnou z toho, že bol povolaný k vyššej službe.

Ale čo bude s prácou, ktorú započal? Sú roky trpezlivého úsilia a neustálych modlitieb stratené? Odpoveď je na nás. Nemáme sa nanovo zasvätiť do úlohy priniesť Evanjelium indiánom z kmeňa Nhambiquara, pretože ak niečo môže pridať Arthurovej radosti v Nebeskom kráľovstve, bude to práve zdieľanie nebeskej radosti s tmavými priateľmi, ktorých tak veľmi miloval, a ktorým dal „poslednú plnú mieru lásky a starostlivosti“.

So srdečným pozdravom, Ethel Canary Tylee

Slúžime v 21. storočí inému Spasiteľovi a Pánovi? Alebo si ešte môžeme vybrať cestu Pána a Jeho Slova radšej ako psychologickú cestu, ktorá duchovne zmrzačila tak veľa kresťanov cez klamstvá psychobludárstva? Komu máme slúžiť? Bohu vernej Ethel Tylee alebo novému spracovaniu podľa Willow Creek? Bohu, ktorý sa zjavil Jóbovi bez pomoci psychologických teórií a terapií alebo verzii zboru Willow Creek? Modlíme sa, aby pastori a vedúci zborov činili pokánie z využívania ľudskej múdrosti, kde nás pred takýmto prístupom Boh varuje, jej spájaním s Božím slovom, a podávaním tejto jedovatej zmesi psychobludárstva ich ovečkám. A tiež sa modlíme za to, aby veriaci všade naokolo rozpoznali a odmietli toto rafinované klamstvo.