Napriek srdečným pozdravom kamarátov a susedov Ján Kukla neodpovedal a zo zvesenou hlavou počujúc matne doznievajúce hlasy k.. zvonov kráčal domov. Domov, kde by radšej nešiel, ale kde inde by šiel. Tam aspoň svet neuvidí jeho smutné oči. V hlave  mu vírili myšlienky  spred niekoľkých rokov. Teraz na neho všetko doľahlo, ale komu povedať svoje súženie? Veď všetko sa snažil robiť tak ako treba, podľa Božieho slova, ale raz bolo to presne pred  šiestimi rokmi, keď zima bola tak tuhá, šiel do drevárne narúbať štiepky. Po chvíli sa vrátil do domu a opýtal sa ženy, či nevie kde je sekera. Ona sa nestarala do jeho chlapskej roboty, a tak aj dostal odpoveď nech si svoje veci spravuje po poriadku. Boli poriadní ľudia a mali aj poriadných susedov, ale strata sekery Jána  Kuklu mrzela. Doteraz sa mu nič nestratilo. Na druhý deň videl ako jeho sused Matej rúbe na dvore drevo, pozdravili sa ako to medzi dobrými susedmi a kresťanmi  býva, ale čo to, tá sekera čo Matej drží v ruke, veď to ako jeho. Mateja sa spýtal či sa mu ňou dobre rúbe a Matej prikývol, že dobre. Čo to za zlá myšlienka len vtedy vošla do Jánovej mysle. Aj teraz po rokoch sa umára, prečo sa vtedy nedržal  zdravého rozumu, ale svojho suseda od tej chvíle začal sledovať. A nezostalo len pri tom. Ján sa nezdôveril so svojim podozrením svojej žene Eve, len sa jej spýtal, či sa jej  nezdá sused iný ako doteraz. Tá veru po pár dňoch prisvedčila mužovi, že niečo sa deje lebo aj suseda sa jej zdá divná. Vtedy Ján povedal Eve, že na vine asi bude tá sekera, ktorá sa im stratila. Dôkazov nebolo, že sekera ktorou Matej rúbal drevo je Jánova. Ale hriech nepotrebuje dôkazy, a tak do pokojných vôd susedských a kamarátskych vzťahov sa usadil  duch nepriateľstva. Nevedel sused Matej, čo sa stalo Jánovi a jeho žene. Všimol si, že ani v kostole si k nemu neprisadne ako predtým, že pozdraví len tak na pol úst a už sa nepristaví, ani si nepríde nič požičať, porozprávať. Zato ho videl ako chodí po iných susedoch, keď niečo potreboval a jeho obišiel.

Nazdával sa spočiatku Matej so svojou ženou Milkou, že má Ján problémy a nechcel sa vyzvedať. Ale keď jeho žene Milke povedala Evina svokra, že nech nepokukujú po cudzích veciach, a že Pán Boh dlhoprstých nenávidí. Milka nevedela, čo si má o tom myslieť. Matej sa aj pokúšal Jána spýtať čo sa stalo, ale ten ho vždy odbil tým, že má teraz veľa práce, že na budúce keď bude čas sa porozprávaju. Že je všetko v poriadku. No v poriadku to nebolo. S Matejovými deťmi sa nik nechcel hrať, v obchode si Milka dokiaľ nakúpila musela vždy vytrpieť zopár poznámok. Či už majú dosť dreva, či ešte budú rychtovať. Nerozumela Milka čo sa to deje. Dokonca farár zastavil na ceste Mateja a vravel mu, aby si dal život do poriadku, že bude spoveď. Matej človek dobrého srdca nebral to v zlom, ale ako dobrú radu od farára, aby k spovedi pristúpil, ktorá mala byť na budúcu nedeľu, hodne stola Pánovho. Veď všetci sme hriešni a máme sa z čoho spovedať Pánu Bohu. Nevedel Matej, že farár len jemu odporúčal dať si život do poriadku.

Pocítil Matej na budúcu nedeľu pri spovedi ako to farár myslel. Kázal farár o poriadnom živote kresťanskom, o tom, že dobrý kresťan, zbožná duša dbá aj o dobré susedské vzťahy. V srdci súhlasil Matej s jeho slovami, ale nedalo sa nevšimnúť to, že už ako šli s Milkou a deťmi do kostola všetci ich usmiatí zdravili. Pomyslel si Matej: „napravil ich Boh, keď sa k nám tak správali posledný rok, bez príčiny“. V tú nedeľu prišlo do kostola neobvykle veľa ľudí. No keď si k oltáru šli kľaknúť s Milkou nekľakol s nimi nik, len starý Ondrej, ktorého všetci prezývali žid, lebo sa stále modlil, a jeho syn Paľko poriadný a čestný človek. Len Pavol, Ondrej, Matej a Milka, kľačali tam  pred oltárom ako poslední z posledných. Matejove deti  Zuzka a Miško ich čakali v lavici. Tí povedali Matejovi ako tetky o nich  vraveli: „no nech sa kajajú, hádam im Pán Boh odpustí“. Spoznal Matej, že nie je všetko v poriadku. Odchádzali z kostola nevediac ani kde idú. Matej si už nič nepamätal, čo bolo v kostole, len to, keď mu starý Ondrej stisol ruku a povedal „neboj sa syn môj Pán Boh vidí, len sa Ho ty nespusti“. Viac ako kázeň v tú nedeľu poslúžili slova tohto starca k tomu, aby Matej žil tak ako doteraz, podľa Krista.

Dva týždne po tejto udalosti sa začal k Matejovi hlásiť jeho starý sused Ján. Keď mu to susedia vyčítali tak povedal: „aj Kristus káže odpúšťať“. Keď prišla reč medzi chlapmi čo je s tou sekerou, tak Ján so smiechom povedal „bola už nie je“, veď som si kúpil teraz dve do zásoby. To bola zábavka v každom čase. No keď niekto Mateja obvinil, že je darebák, susedovi toto urobiť, Ján sa ho zastal a povedal „nechajte, to sú staré hriechy“.

Nevedel ani teraz Matej čo sa stalo. Nebolo to už srdečné priateľstvo medzi nimi, ale Matej to bral tak, že dobrý Boh aspoň jeho suseda napravil k dobrému, a že ten mu teraz neškodí ako ostatní. Nepočul reči v krčme, tam nechodil, a z kostola šli s Milkou a deťmi priamo domov. No nevedel Matej pravdu o kamarátstve svojho suseda, a svet ju ani nebude vedieť.  Zomrel totiž Matej pri dopravnej nehode. Na pohreb prišlo veľa ľudí, pozrieť sa na toho, kto si nevie priznať vinu a kvôli sekere priviedol do hriechu celú obec. Na pohrebe, hoci bol za farárom aj Ján a prosil ho, aby to už nespomínal, predsa farár cítiac sa Božím poslom povedal, že  si máme spravovať veci podľa práva Božieho a nemáme mať zaťažené ruky žiadným hriechom, ktorý odporuje Božím prikázaniam, lebo náhle môže prísť koniec.

Plakala Milka nielen nad stratou Mateja, ale ešte viac nad ľudskou zlobou. Že ani pri rozlúčke nedajú Matejovi pokoj. Starý Ondrej so synom stáli pri Milke držiac ju aj deti za ruky. Ako trstiny vo vetre, predsa ich Pán podopieral, aby sa nezlomili. Poďakovala Milka za kázeň pánovi farárovi, ľuďom, že sa prišli s Matejom rozlúčiť, ale len Boh  a tie dve zbožné duše, Ondrej so synom, počuli aj jej bolesťou kričiace srdce. Upokojilo sa aj ono, keď bola doma s deťmi a spolu so starým Ondrejom a Paľkom sa modlili k nebeskému Otcovi. Prišiel pokoj aj potešenie do Milkinho života. Po roku sa Palko zobral s Milkou. On starý mládenec, ktorému sa vysmievali, že modlením si ženu nenájde dostal od Hospodina dobrý dar. Milka dostala v ňom oporu a po zbožnom Matejovi znova zbožného a dobrého muža. Ondrej ten bol tiež vdačný, že jeho syn má  ženu, ktorá Krista miluje. Deti Zuzka a Miško boli radi, že majú znova dobrého ocka. S láskou spomínaju na Mateja, hoci nevedia celú pravdu o hriešnej sekere.

Dnes, po dvoch rokoch ako sa Paľko s Milkou vzali, doľahla všetka ťarcha na Jána. V kostole farár znova kázal o tom, že si veci máme spravovať podľa práva a mať veci na poriadku pred Bohom i ľuďmi. Milke dal Boh oporu v novom mužovi. A čo urobil on Ján? Tak to cítil, že za smrť Matejovu i celý hriech po dedine môže on, Ján Kukla.

Ide domov. Mal by sa priznať svojej žene, ktorá poroznášala po obci ten hriech, a povedať, že Matej sekeru neukradol. Že ona ta nešťastná sekera bola zahádzana drevom, a našiel ju dva týždne po tom ako bola spoveď, vtedy, áno vtedy tá spoveď, keď si nik spolu s Matejom a Milkou nekľakol k oltáru, ani on jeho sused, len ten starec Ondrej so synom.

Ján nikomu nepovedal, že sekera sa našla u neho doma. Preto sa začal prihovárať Matejovi, preto ho aj bránil, keď veľmi na Mateja rečami útočili, lebo chcel uľaviť svojmu svedomiu, lebo vedel, že nie Matej, ale on je vinný za ten hriech po celej obci i v Matejovej práci. Aj za to, že až doteraz si všetci myslia zle o Matejovi.

Mal by sa priznať. Ako si on dal veci do poriadku? Pán Boh to videl a predsa čakal Ján, že ho Boh nejako potrestá. Ale jemu sa darilo, a tak dufal, že Boh mu odpustil, zabudol. Veď aj Milka je po zármutku nad Matejom šťastná, všetko je už v poriadku. Zabudne sa na tu nešťastnú sekeru aj v obci. Tak si myslel Ján do dneška, tak sa utešoval. Veď ho aj chválili za to, že aj keď mu Matej to zlo vykonal, on mu predsa odpustil. Nedalo sa teraz svedomie utíšiť, v hlave mu hučalo, nič nepočul. Nevedel ako prišiel domov, hodil sa na posteľ a zaspal spánkom, ktorý nikomu nechcel priať. Videl Mateja pri oltári, potom tu jeho nešťastnú sekeru stále dokola a dokola, kamáratov ako sa smejú z Mateja a Milky, keď idú z kostola.

Bol by si Ján zobral svoje tajomstvo do hrobu, keby ho jeho žena Eva nepristihla ako tú sekeru, ktorá im zmizla pred pár rokmi Ján  hádže do rieky za obcou. Šla Eva za Milkou prosiť o odpustenie. Potom spolu obe šli za Jánom, ale ten už nedokázal prijať odpustenie od Milky, nenašiel späť cestu k Bohu. Zabudol Ján na slovo milosti Ježiša Krista, a tak keď sa ráno prebudil nevedel či zo spánku, či z bdenia stále len ten Matej chodil mu po rozume. Chcel zahnať tie myšlienky, aj ich zahnal na chvíľu. Ostrým... A tak znova a znova každý deň. Upil sa Ján k smrti. Mal krásny pohreb, kamaráti mu zaspievali aj v kostole aj pri hrobe. A kázeň na Jánovom pohrebe bola o tom, ako máme spolu nažívať my kresťania a veci si spravovať podľa práva.


Autor: Ľubomíra Mervartová, ev. farárka
Dátum: 14.7.2009, Mengusovce