Zaiste v každej dobe chce nejaká skupina získať mladých ľudí na svoju stranu. Na tej spoločenskej úrovni, ale ja na tej duchovnej. A tak je tu ten stály zápas aj v cirkvi o čisté, ak to niekomu znie v jeho ušiach nepríjemne, tak to poviem inak, ide o to správne odovzdanie štafety kresťanskej viery mladým ľuďom tak, aby oni boli schopní podať posolstvo Ježiša Krista generácii, ktorá príde po nich.

Čo teda chceme odovzdať a akým spôsobom. Ak dotyčný kandidát na funkciu hlavy štátu vidí súvis s praktikami pred revolúciou, je to asi preto, lebo v tej dobe žil. A chce týmto spôsobom upozorniť na nebezpečenstvo, v ktorom sa spoločnosť nachádza ak sa vážne nezamyslíme nad jej súčasným stavom. Nechcieť vidieť minulosť, lebo sme to sami nezažili nemôže ospravedlniť mladých ľudí ak sa vydali na zlé cesty. Minulosť nie je niečo nepotrebné. Z minulosti sa máme poučiť. To zlé zanechať, vystríhať sa toho a čo bolo dobré to niesť novým generáciám - ako posolstvo pre dobrý život, podľa ktorého sa majú orientovať.

Hovorí sa, že kto sa nepoučí z minulosti, si ju musí zopakovať. Ak nechceme vidieť, čo sa dialo pred revolúciou aj vo vzťahu k cirkvi spoločenstvo na to doplatí. Som z generácie, keď sme zažili, čo to znamená mať predurčený smer života. Stačilo chodiť na náboženstvo v škole a pri písaní prihlášok na strednú školu vám oznámili, že vy sa tam nedostanete. Kvôli náboženstvu. Taká bola vtedy náboženská sloboda. Mohli sme chodiť na náboženstvo ako deti. Ale vedeli sme, že svoje sny o štúdiu na strednej škole sú málo reálne. Ak sa dnes deje to isté, že niekto tak ako vtedy určuje niekomu životnú cestu klamstvami, lžou a odporúčaním, aby sa tomu a tomu zabránilo slúžiť, sme späť tam pred rokom 1989, keď sme pre vieru trpeli my aj naše deti.

Kto teda dnes v cirkvi určuje to správne smerovanie? Je to skutočne Pán všemohúci Boh neba i zeme? Alebo je to človek, podriadený hriechu aj spôsobom ŠTB z rokov minulých, keď bez nepriateľa nevie žiť. Aké posolstvo viery pre mladých odovzdávame dnes v cirkvi? Keď vidíme ako v cirkvi rastie spôsob života sveta, ako svet vtesnal, či vtesnáva cirkev do svojej formy a svojho spôsobu jednania človeka k človeku. Nie je potrebné hovoriť o minulosti?

Ak sme sa z nej ako cirkev nepoučili tak je potrebné o tom hovoriť. Lebo nie cirkevný tajomník, nie „brat“, ktorý sa chcel mať dobre, a tak v ŠTB zrádzal, ale Kristus je našou hlavou. Kto sa nezbavil ŠTB-áckych spôsobov a robí mu dobre rozvracať život iných ľudí klamstvami a historkami, len aby sa udržal pri moci, alebo nejakej funkcii asi nepochopil, prečo sa Ježiš Kristus, Ten Baránok Boží obetoval na kríži.

Asi neprežil tu lásku Božiu, ktorá človeka núti k pravdivému životu, lebo ak hovoríme, že veríme tak musíme vedieť, že Boh je pravda. A Jeho vôľou je, aby sme boli ako On, pravdiví vo svojom živote. Taký človek , ktorý sa uspokojí len, keď niekoho pošpiní alebo urobí zle, aby mu znemožnil budovať si priateľské vzťahy v spoločenstve, asi nezažil Božiu pomoc, keď si chce požehnanie získať zrádzaním bratov a sestier, za ktorých Kristus zomieral. Nespravodlivý si vydobyje niečo len u nespravodlivých ľudí. Kto sa spolieha na Krista nepotrebuje zrádzať, aby sa mal “dobre“.

Lebo vie, že Hospodin má dostatok požehnania pre každé svoje dieťa.

Po čom teda evanjelici túžime? A akým spôsobom napĺňame svoje túžby? Veľa hovoríme o pozretí sa do Písma. Ale skutočne by sme ho mali čítať tak, aby sme pocítili radosť z toho, že patríme Spasiteľovi a Pánovi našich duší, Ježišovi Kristovi. Kto si toto uvedomí nebude žiť svetsky v cirkvi, ale bude sa snažiť o spravodlivosť, čestný život, aby nerobil hanbu cirkvi a Spasiteľovi. Zbavili sme sa minulosti, poučili z nej? Asi nie ak niekto si namýšľa, že spôsoby spred roku1989 smie používať aj dnes. Prajem nám evanjelikom, aby sme Krista milovali aj skutkom denného života.