Zámerom tohto článku je pozrieť sa späť, zhodnotiť to čo je dobré, ale asi viac to čo sa nedarí, poučiť sa z toho a pokúsiť sa napraviť to. To čo je dobré, ako sa hovorí, sa chváli samo, a v tomto prípade, ak hovoríme o práci na Božej vinici, ta chvála patrí len a len Bohu. On si našiel svojich, on ich napomína, on ich vychováva na Svoj obraz, On koná skrze nich. Často sú divné skutky Jeho, ale o to viac sú pre nás presvedčivým prejavom Božej moci a  zvrchovanosti. Ako veriaci ľudia na ne hľadíme s pokorou a láskou, a radujeme sa z toho, že aj v tejto „postmodernej“ dobe, On zvrchovane vládne a kraľuje. Napriek prázdnemu mudrovaniu a filozofovaniu tohto sveta, ktoré vedie k ničivému relativizovaniu všetkého okolo nás, čo v konečnom dôsledku vedie k úpadku celého spoločenského systému. Ľudia si mýlia priority a pojmy, podstatné a nepodstatné veci, pravé a falošné hodnoty, vzniká chaos a svet sa čoraz viac ponáhľa na ceste k úpadku. Náš Boh a Pán Ježiš Kristus je teda v tejto dobe jedinou oporou a pevným miestom, ktoré vytrvá, a ktoré nie je žiadnym falošným ani dočasným riešením tejto doby. Je tým pravým pokladom, ktorý zostáva naveky.

Nasledujúce hodnotenie vôbec nie je jednoduché. Podľa Biblie nemáme hodnotiť podľa seba, takže sa krátko pokúsim zhodnotiť veci okolo nás vo svetle Božieho slova.

Prvou vecou ktorá sa týka viac kazateľov, ale v podstate všetkých kresťanov je kázanie a aplikovanie Božieho slova. Som Pánu Bohu vďačný za kresťanov, ktorí hovoria o Božom slove, a ktorí sa ho – hoci aj s problémami – snažia aj žiť. Tu ma napadá jeden príbeh, kde člen kresťanskej skupiny na jednom evanjelizačnom stretnutí neočakávane vyznal, že veľa síce o kresťanstve spieva, ale sám zistil, že tak celkom nežije, a že tieto slová nie vždy aplikuje v každodennom živote. Pán Boh mu však otvoril oči, a mladý kresťan konal pokánie, a to je prvý krok k náprave. Akí sme však my? Sme iní alebo viac či menej podobní? Hovoríme, múdro vykladáme Božie slovo, avšak keď príde do praxe tak sa zrazu objaví veta, „veď žije sa ináč, to sa teraz nedá, nemám čas, život ťa naučí, ľudia sa tak správajú, keď budeš zásadový, tak na to doplatíš, dá vyložiť aj tak, a pod.“ Motívom správania je odrazu niečo úplne iné, a nápadne to páchne rodinkárstvom, lojalitou mocným, subjektívnym rozhodovaním podľa osobného prospechu či pohodlnosti, snahou byť obľúbený u iných, pričom často sa tiež uplatňuje typicky svetská téza „účel svätí prostriedok“. 

Poznám viacero profesorov, ktorí sa okrem výuky na univerzite aktívne snažia kolegov či študentov zapájať do praktického riešenia úloh vo firmách. Snažia sa spojiť teóriu s praxou, s cieľom aby študentom dali viac než len kopec skrípt, aby dokázali, že to čo študentov učia má aj reálne uplatnenie v praxi. Tým sa zároveň udržiavajú a zlepšujú aj učitelia, a samozrejme aj učebné osnovy. Musím ale povedať, že aj tu mám pocit, že týchto profesorov a učiteľov nie je až tak veľa. Malo by ich byť viac, mal by tak pracovať každý. Takéto úsilie profesorov či učiteľov si však vyžaduje čosi viac ako súčasný štandard, chce to zapálenie pre vec, obetovanie vlastného času či prostriedkov, ale určite to stojí za to. Čo tak napr. na našich univerzitách konečne zaviesť praktický semester!

Píšem to preto, lebo som toho názoru, že je to veľmi podobné aj v kresťanstve. A pritom Slovo Božie je nespochybniteľné a platné tisíce rokov stále rovnako! A v tejto dobe relativizácie a úpadku spoločenskej morálky a hodnôt o to viac potrebné! Lenže kazateľ či kresťan, ktorý jedno káže a druhé koná nič neosoží, naopak. Rovnako ako kresťan, ktorý o Biblii veľa hovorí, ale keď príde do praktického života, tak zrazu „nevidí“ kde by sa to, že je „kresťanom“ malo prejaviť. Ak hľadáme paralely so štúdiom tak sa pýtam, ako sú dnes kresťania vyučovaní? Kto sa stará o to, čo sa učí, kto si dá tu námahu preveriť, kto a z čoho vyučuje? Dnes sa môžete v odborných časopisoch dočítať (od podnikateľov!), že táto kríza nie je len krízou ekonomickou, ale v prvom rade krízou morálky, a že tento stav sa sám od seba nezlepší ak sa nezmení správanie jednotlivcov. Čo ešte viac je potrebné povedať cirkvi, aby sa zaktivizovala, aby sa vrátila k Slovu Božiemu, a začala ho kázať a aplikovať v každodennom živote? Či aj my kresťania čakáme na riešenie zhora od ECB, EU, MSF,  MMF, ktoré údajne „všetko vyrieši“?

Tu je na mieste otázka v akom stave je vlastne cirkev? Nie je už tiež nainfikovaná svetskou filozofiou natoľko, že žiaden rozdiel resp. problém už ani nevidí? Mladí kresťania v rôznych denomináciách sa vždy snažili vyhnúť chybám, ktoré v cirkvi videli. Avšak mám pocit, že aj u nich došlo k viacerým pochybeniam. K paušálnemu odpísaniu všetkých ostatných kazateľov a veriacich ako tradičných, a vytvoreniu skupiniek, kde sa však sami nedokázali vyhnúť podobným problémom a vysporiadať s tými, ktorí sa na kresťanov (ovce) síce hrajú, ale v skutočnosti sa prejavujú ako draví vlci. Zlepšeniu stavu nepomáha ani to, že v snahe „zvýšiť produktivitu“ sa často neobracajú o pomoc k Písmu, ale k svetským manažérskym metódam a filozofiám, ktoré považujú za všeobecný návod na to ako byť úspešní (či vo svete, cirkvi alebo inde). To už je ale postavené úplne na hlavu, pretože je to práve Biblia ako Slovo Božie, ktorá je základom, ktorým keď sa inšpirujú iní, tak oni osobne, ich rodina, firma alebo inštitúcia či spoločnosť môže dobre a dlhodobo fungovať! Niektorí mladí alebo aj starší zjavne pozabudli, že proces rastu s Bohom, ktorý nazývame aj posvätením, riadi Boh a nie človek! 

Svetská psychológia totiž upriamuje pozornosť na človeka, a nie na Boha. Často sa tu vôbec nerieši širší kontext (minulosť, hriech či narušené vzťahy) akurát to čo človek tu a teraz chce a potrebuje. Psychológ samozrejme nezastupuje absolútne (Božie) hodnoty ale skôr komerčnú službu, ktorú vykonáva podľa toho čo “zákazník” vyžaduje – rýchle a pohodlné riešenie, ktoré „povzbudí jeho sebaúctu“. Ak hovoríme o manažérskych metódach či postupoch tak tie vedia byť úplne neužitočné až škodlivé, ak ten kto ich aplikuje nerozumie podmienkam či ľuďom. Príkladom môže byť nasadenie „tvrdých faktorov“ v situácii kde mali byť nasadené mäkké a podobne. Človek bez vlastných skúseností, a v kresťanstve bez Boha v srdci týmto spôsobom môže narobiť viac škody ako úžitku.

Určitá skupina mladých v cirkvi tak dilemu starších vierouka vs. prax vyriešila tým, že vierouku tiež „potiahla zo sveta“, a teda „konsenzus sa dostavil“. Akurát ovocie je skazené. Nič iné sa však z tohto spojenia čakať nedalo, a teda tento výsledok je síce smutný, ale určite nie je prekvapujúci. Našťastie sú tu aj iní, či mladí alebo starší, ktorí sa týchto „módnych svetských trendov“ dokázali vyvarovať, a zostali verní Písmu a nášmu Pánovi. A často aj v novej atraktívnej, ale čistej biblickej forme, ktorá stále rovnako verne napomína a varuje, ale zároveň inšpiruje a povzbudí.

Aký by teda kresťan mal byť?

Z množstva názorov, ktoré som počul sa mi napr. páčili slová dvoch či troch ľudí, z ktorých minimálne dvaja boli profesori. Tie sa zameriavali na hodnotenie vecí okolo nás, samozrejme s odstupom, múdrosťou a nadhľadom. Pointa bola v slovách „ako profesor si môžem dovoliť povedať pravdu“. To veľmi výstižne vypovedá o tomto svete, ktorý je síce plný rôznych vyjadrení, ale ktorých pravdivosť je vo drvivej väčšine prípadov podmienená vlastnými zámermi, prospechom, kompromismi, falošnou „diplomaciou“, ľahostajnosťou či slabosťou. Čiže „časnými ľudskými zámermi“ či typickými ľudskými zlozvykmi. Držať pravdy by sa však mal každý z nás, a čo je pravda, a ako ju podať sú už atribúty spojené s Božou múdrosťou a Božou láskou. To však už hovoríme o správaní človeka všeobecne.

V manažérskej praxi sa často používa termín „robme správne veci správnym spôsobom“. Všeobecne dosť múdra veta, avšak ... čo to vlastne znamená, a čo k tomu potrebujeme? Každý manažér vie, že na rozdiel napr. od informatika alebo účtovníka, sa musí rozhodovať v prostredí, kde ako navonok - na trhu, alebo aj vo vnútri (najmä ľudia) existuje viacero neznámych. A každý študoval matematiku vie, že riešenie takýchto rovníc je viac než náročné (ak vôbec možné), najmä keď ako manažér na to máte málo času, a situácia sa neustále mení. Tu sa znova dostávame k základom, ku kresťanstvu. Nie je možné zmysluplne fungovať na hlbokom a rozbúrenom mori ďaleko od pevniny. Kto systematicky a dlhodobo buduje firmu vie, že táto musí mať pevné základy, ktoré je potrebné neustále opakovať a upevňovať. Jedná sa najmä o morálku, vzťah k práci alebo k ľuďom, a tiež o čestnosť, úctu, disciplínu či nasadenie. Tiež je dôležité vedieť sa prispôsobiť podmienkam na trhu, kde je samozrejme potrebné mať múdrosť v tom, čo je dôležité zachovať, a čo je možné zmeniť. Poďme ale späť k spomínanému citátu.

Na to aby človek vedel robiť „správne veci“ sú potrebné dve podmienky. Prvou je správne vyhodnotiť to čo sa deje okolo nás, druhou je múdrosť a snaha nájsť správny spôsob ako tento stav posunúť ďalej, k lepšiemu. K prvej časti má napadá len jeden citát, ktorý je prevzatý z článku z kresťanského servera crossroad.to na tému humanizmus: „Kresťanské videnie reality je, že Boh stvoril človeka na svoj obraz s piatimi zmyslami, ktoré vnímajú reálny svet aký skutočne je, pretože Boh neklame (Num.23:19;1 Sam. 15:29;Tit. 1;2; Židom 6:18;1 Ján 2:21). Ateistický alebo agnostický humanista zostal bez možností poznať čo mu jeho päť zmyslov hovorí o realite sveta, ktorý obýva. Pozitivizmus je mŕtva filozofia. Neexistuje spôsob, ktorou by humanista mohol vysvetliť lásku, krásu, alebo hudbu alebo pripojiť nejaký význam životu alebo skúsenosti. Človek je iba biologický stroj. To vedie k zúfalstvu humanizmu a všetkých jeho odvodenín (drogy, samovraždy, pôžitkárstvo, atď.).“ Čiže ak veríme Bohu, a žijeme v pokore, bázni a poslušnosti pred Jeho tvárou, máme možnosť prehliadnuť to naše, ľudské (filozofie, názory či predsudky), a iba vtedy vidíme veci okolo nás, také aké naozaj sú. Aj keď samozrejme obraz tohto sveta je poznačený hriechom, a nie je to vždy radostný obraz, Božia prítomnosť a jasné vedomie reality sú kľúčové a nepostrádateľné pre ďalší rozvoj.

Poznámka: To zvlášť platí pre túto postmodernú dobu, kedy sme svetským zmýšľaním bombardovaní viac ako kedykoľvek predtým, či už z hľadiska intenzity alebo frekvencie. Vtipne ale zároveň vážne to vo svojej knihe Prophetic Untimeliness komentuje Os Guiness keď píše, že dnes je viac v móde „homo up to date“ ako „homo sapiens“. Je to naozaj zvláštna doba, kedy mnohí uprednostňujú všetky najnovšie informácie – hoci zavádzajúce, hlúpe a povrchné, pred poznaním toho čo je v živote človeka naozaj dôležité, hodnotné a zároveň rozhodujúce. Preto práve dnes je kľúčové rozpoznať a odmietnuť ducha tejto doby, nepripodobňovať sa tomuto svetu, a zostať verný Božiemu slovu. Tu doporučujem k prečítaniu knihu Culture Shift od Alberta Mohlera juniora, ktorá veľmi presne poukazuje na zavádzajúce trendy tejto doby, na ich nezmyselnosť a škodlivosť, a tiež na to ako zostať verný Božiemu slovu a aktívne ho uplatňovať v každodennom živote.

Druhou podmienkou je robiť správne veci „správnym spôsobom“. Tu sa už znova dostávame k Biblii ako Božiemu slovu. Pozor nie k jej mechanickému uplatňovaniu, a v žiadnom prípade nie k teologickému inžinierstvu, čo nie je nič iné ako vytrhávanie tých častí Biblie, ktoré mi vyhovujú, podľa toho čo zamýšľam. Tu je potrebný hlbší vzťah k Bohu, kedy človek ktorý hľadal a našiel začína nový život s Bohom, ktorý ho následne formuje na svoj obraz. V tomto prípade hovoríme o procese posvätenia, o vedení Duchom svätým, kedy človek aj v situácií keď všetko okolo seba nepozná (všetkému nerozumie), jeho Boh a Pán áno, a on je schopný ho viesť aj v týchto, náročných a ťažkých skúškach. Tento proces je postupný a dlhodobý, a závisí len od nás a našej viery, aký je rýchly a dynamický. V každodenných skúškach takto nielen vidíme veci také aké sú, ale zároveň máme s Božou pomocou možnosť konať to čo je správne a prospešné, a to ako pre okolie, tak aj pre náš osobný rast. Je to proces, v ktorom rastieme na obraz Boží, aby sme sa stali takými, ako je On. Cesta to nie je ľahká, ale je nepochybne správna a obohacujúca. O večné hodnoty ktoré vydržia, ale aj o časné ovocie, ktoré tento proces prináša. Netreba však zabúdať, že to čo je dobré a správne sa nemeria podľa krátkozrakých a často hodnotovo zvrátených svetských merítok. Je to často skôr možné pripodobniť obrazu učiteľa, ktorý je náročný a spravodlivý, čo v procese výuky často neznášame ľahko, ale po pár rokoch vieme túto snahu náležite oceniť.

Vo filme „Ohnivé vozy / Chariots of Fire“ hlavný predstaviteľ výstižne hovorí o tom, že človek má slobodu voľby. Záleží naozaj len na nás, či sa rozhodneme pre Boha a jeho cestu naplnenia človeka, alebo pre naše experimenty, kde nebude záležať na tom kam nás doviedli, ale práve na tom bezvýznamnom a prázdnom fakte, že sú naše. A v konečnom dôsledku odpovedajúce nestálym a pominuteľným hodnotám spoločnosti v ktorej žijeme. Teda „robiť správne veci správnym spôsobom“ je naozaj potrebné, avšak pre človeka je to v podstate nemožné. Je potrebné sa v pokore a bázni skloniť pred Bohom a odovzdať mu svoj život. Keď prijmeme obeť Božieho syna za svoju, začneme nový život so vzkrieseným Ježišom Kristom. On nás naplní Duchom Svätým, odpovedá na naše modlitby, a vedie nás v Božej múdrosti a láske. Je to možné prirovnať k Božej pomoci človeku blúdiacemu v hlbokom a nebezpečnom lese, ktorý ho ochráni a bezpečne povedie von, čo je podstatný rozdiel voči hriešnemu stavu, kedy sa v lese blúdiaci človek stále vracia na miesto odkiaľ vyšiel.

Až vtedy aj tieto slová "o správnom konaní" v každodennom živote nadobúdajú svoj pravý význam. Sami sme prach, s ním však máme večný život, ktorý je požehnaný skutočnými hodnotami, ktoré prinášajú pravé ovocie.

Nech vás náš Pán Ježiš Kristus vedie vo vašom živote. Amen.

Autor: Jaroslav Mervart
Dátum: Október 2012, Mengusovce