Každý človek, ktorý poznal a nasleduje Boha, chce aby aj jeho deti nežili podľa márnosti tohto sveta, ale aby vyrastali v kresťanskom prostredí a spoznávali Boha a jeho slovo. Aby poznali čo to znamená žiť podľa Boha, aby poznali skutočné hodnoty, aby si osvojili kresťanské zmýšľanie a charakter. Na to aby rodič svoje deti zveril do starostlivosti nejakého združenia, musí mať k nemu dôveru, ktorá je založená na pravej vierouke, transparentnosti, a tiež na zodpovednom prístupe ľudí, ktorí tieto združenia vedú.

Aká je dnes v tomto smere situácia v ECAV? Nedávne diskusie na synode znova poukázali na otvorenú ranu – rôzne, často protichodné názory v cirkvi na ďalší postup v evanjelizácii, ktoré sa však neriešia na príslušných miestach prípadne celocirkevnou otvorenou diskusiou, ale skôr snahou presadiť si svoje po svojom. Táto diskusia ma určite širší rozmer v zmysle, že sa netýka len ECAV. Dá sa tu hovoriť o vplyve nie práve adresne identifikovaných naddenominačných štruktúr a názorov ako do ECAV, tak aj do iných cirkví. Tieto nie sú presadzované jasným vieroučným vymedzením, ale skôr názormi typu, že prinášajú niečo nové, niečo iné (čo môže byť teoreticky aj niečo nebiblické), že prinášajú skutočne živé spoločenstvo - ako náhradu niečoho čo podľa nich už dávno nefunguje. Je tu kladený dôraz na veci podružné, kedy sa nehovorí primárne o tom, že problémom je hriešnosť človeka, a že je potrebné pokánie a obnovenie mysle, tak ako o tom hovorí apoštol Pavol. Naopak, ako problém je napr. definované to, že ľudia dnes nerozumejú kresťanskej terminológii, že vzhľadom k tomu, že neabsolvovali psychologické kurzy nevedia, ako viesť ľudí, že neovládajú marketingové a štatistické metódy, ktorý sú potrebné na zistenie potrieb neveriacich, a teda že na základe toho nemôžu byť vo svojej evanjelizácii efektívni. Vzniká tu pomerne silný precedens, a to, že títo ľudia veľmi kriticky hodnotia stav tradičných cirkví, ale vôbec nehovoria o potrebe návratu k živému Božiemu slovu, naopak o pomoc pri reorganizácii sa obracajú ku svetu, k jeho metódam a názorom.

Keďže ako už bolo spomínané skôr, sa tu neuplatňuje otvorená a kritická diskusia, postmoderný a tradičný prúd sú v protiklade, a z času na čas zákonite dochádza k stretom. Príznakom toho, že je tu niečo nezdravé je aj to, že ani v takom prípade nevzniká záujem o diskusiu o rozdielnych názoroch, ale ale často je za vinníka označený ten, kto túto tému otvoril, napr. niekto na synode, v EPsT, a podobne. Kto nemá čo skrývať, kto má jasno vo svojich úmysloch a vierouke sa nemá prečo diskusii prípadne prevereniu svojich názorov vyhýbať. Nie všetko nové totiž musí byť dobré. Biblia nás učí kriticky preverovať každé nové učenie, a teda tomu aby sme boli pri prijímaní nových názorov pozorní a opatrní. Ak tieto združenia prinášajú do cirkvi nové, biblické názory je možné ich prijať, ak prinášajú bludné, svetské učenie je potrebné to jasne odmietnuť. Ak hovoríme o tak dôležitej veci ako je vzdelávaní detí, je potrebné vedieť kto ich vyučuje, aké je prepojenie danej organizácie na ECAV, ale tiež na iné naddenominačné hnutia, ale najmä čo sa vyučuje (knihy, manuály, návody, a pod.).

Na Slovensku dnes pôsobí veľké množstvo rôznych kresťanských (?) organizácii, združení a klubov, o ktorých z tohto pohľadu vieme málo resp. skoro nič. Ak by sme situáciu posudzovali podľa počtu týchto organizácii mohlo by sa zdať, že stav je v tomto smere dobrý, avšak po zistení, že na množstvo vyššie položených otázok vôbec nepoznáme odpovede, je tento stav skôr možné označiť za neprehľadný, a teda potenciálne nebezpečný.

Skôr ako sa dostaneme k charakteristike týchto hnutí, chcem na úvod povedať, že som presvedčený, že mnohí ľudia v týchto organizáciách majú skutočný nesebecký záujem privádzať ľudí ku Kristu, a tiež verím tomu, že niektorým založených na biblických základoch sa to aj darí. Zároveň ale nepochybujem o tom, že tu existuje aj pomerne veľká skupina, ktorá nevedome alebo nerozvážne používa nebiblické názory pasívne prevzaté zo sveta, a tiež skupina ľudí, kde prevažuje hľadanie vlastnej slávy za každú cenu, než snaha pomôcť iným.

O aké združenia teda vlastne ide? Pripájam stručný zoznam týchto organizácií, zoradený podľa ich známosti v ECAV resp. na Slovensku: SEM - Spoločenstvo Evanjelickej mládeže, MPK – Mládež pre Krista, ZKSM – Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže, Kompas, Athletes In Action, Rock Solid kluby, EA – Evanjelická aliancia, HZZ – Hnutie zakladania zborov, Exit kluby, Alfa kurzy, Omega kurzy, a iné. Dosť veľký počet na to, aby hľadajúci kresťan spozornel, a začal sa zaoberať skôr spomenutými otázkami: kto v týchto hnutiach vlastne vyučuje, čo vyučuje, a či je to v súlade s vieroukou našej evanjelickej cirkvi. Inými slovami, ak tam pošlem deti vrátia sa mi viac vybudovaní v Kristu, alebo agresívnejší a drzejší, tak ako to chodí vo svete?

SEM a jeho postavenie v ECAV

Tejto organizácii chcem venovať viac pozornosti, aj tej kritickej, pretože jej cieľom je práve starostlivosť o mladých, a jednoznačne by zo všetkých spomínaných inštitúcií mala mať k ECAV najbližšie. Po počiatočnom nadšení zo stretnutia s jej zástupcami, a po absolvovaní niektorých akcií ma pomerne rýchlo znechutili diskusie na web-e tejto organizácie, ktoré obsahovali až príliš veľa rýchlych súdov jej mladých podporovateľov. Tieto sa všetky niesli v rovnakom štýle: môj zbor nefunguje, je to o ničom, farár ma nudné kázne, ale vy v SEM-e ste iní, perfektní. Odhliadnuc od mladíckej nerozvážnosti pri rýchlom súdení a zovšeobecňovaní mi tu však vadila iná vec. A to prístup kompetentných zo samotného SEM-u. Žiadna reakcia v diskusiách ani na iných miestach, ktorá by takéto názory uviedla na pravú mieru, žiadne oficiálne vyhlásenie a dištancovanie sa od týchto názorov. Má to potom znamenať, že to zároveň reprezentuje aj ich postoj? Spoločenstvo musí byť postavené na pevných biblických základoch, dlhodobej a systematickej práci, ktorú konáme s pokorou pred Bohom, a nie na plytkej a všeobecnej kritike iných farárov, než sú ti naši! Znova, nehovorím, že je to oficiálny názor SEM-u, ale prekvapuje ma, že tu chýba jasné stanovisko k tejto téme. Prečo? Sú v SEM-e rôzne záujmové skupiny, alebo je tu iný problém, prečo nie je možné sa k tejto téme jasne vyjadriť?

Napriek tomu, že nové hnutia veľa vsádzajú na novodobú psychológiu, kde sa veľa hovorí o tímovej práci a spolupráci všeobecne, vyššie uvedený postoj tomu vôbec neodpovedá. Biblickým zámerom by mala byť snaha aktívne a nezištne prispieť do portfólia aktivít ECAV, a nie postaviť svoju opodstatnenosť na všeobecnej a deštruktívnej kritike kritike iných farárov a zborov. Ak by bolo možné jasne a biblicky zodpovedať všetky otázky ohľadom vierouky SEM-u, ta som totiž presvedčený o tom, že táto služba by mala byť postavená práve na aktívnej pomoci týmto farárom a zborom! Ak sa takáto spoločná cesta nehľadá tak sa ani nenájde, a potom to skôr môže smerovať k rozdeleniu a „kradnutiu si mládeže“, než k príkladnej spolupráci. Takýto stav určite nie je dobrý pre ECAV, ani pre SEM ak jeho záujmom je primárne evanjelizácia podľa zásad augsburského vyznania, a ani pre rodičov, ktorí strácajú prehľad, a istotu komu vlastne zverili resp. či majú zveriť vyučovanie svojich detí.

Nechcem tu na základe skôr uvedených skutočností paušálne posudzovať resp. hodnotiť SEM. Poznám niekoľkých ľudí zo SEM-u osobne, kde som presvedčený, že ich názor je iný. Že im skutočne záleží na evanjelizácii mladých, a na ich správnom vedení. Viem aj o konkrétnej pomoci niektorým zborom. Avšak otázne je na akej báze táto spolupráca funguje, či na báze vzťahov alebo systémovo v rámci ECAV. Ak ak nefunguje systémovo, prečo je tomu tak? Sú problémy na strane SEM-u alebo na strane jednotlivých farárov ECAV? Riešením tohto stavu môže byť určite vyššia transparentnosť vo vzťahoch. Tá by mala začať jasným definovaním postavenia SEM-u, a to ako voči ECAV, tak aj voči iným naddenominačným hnutiam. Zároveň by malo byť jasne dané, kto, z akých učebníc a akú vierouku prezentuje na akciách SEM-u. Tá by mala byť oficiálne schválená v ECAV minimálne do takej miery, ako je napr. k dispozícii učebnica na výuku konfirmandov. Video alebo audio nahrávky z akcií by mali byť voľne dostupné na YouTube resp. na stránkach SEM-u, veď nie je čo skrývať. To rozumiem pod transparentnosťou, ktorá vie budovať kvalitatívne nový stav, ktorá vie presvedčiť, že náš zámer je rovnaký, a teda že na jeho uskutočňovaní vieme pracovať spoločne.

Iné, naddenominačné inštitúcie

V prvej časti som sa venoval viac SEM-u, tiež preto, že aj napriek spomenutým výhradám je stále čitateľnejší ako iné naddenominačné hnutia. Tie nie sú jasné ani z hľadiska personálneho obsadenia, a ešte menej z pohľadu učenia, ktoré presadzujú. Práve tam hrozí riziko infiltrácie kresťanského učenia inými náukami, či už z iných kresťanských alebo aj nekresťanských (napr. východných) cirkví, alebo zo sveta.

Z personálneho hľadiska sú tieto hnutia často postavené na účasti zahraničného poradcu, zvyčajne z USA resp. iného západného štátu. O danej osobe zvyčajne máme iba veľmi málo informácií v zmysle, odkiaľ je, prečo je tu, a aké učenie vlastne presadzuje. Často je poverením týchto osôb realizovať nové aktivity a postupy v evanjelizácii. Bez dôsledného preverenia učenia, na ktorom sú tieto založené je však akékoľvek preberanie týchto metód nebezpečné a nezodpovedné. Za daných okolností nie je potrebné ani správne diskutovať o podružných otázkach týkajúcich sa týchto aktivít, ako je (samo)financovanie, (samo)marketing, (samo)vyhodnocovanie úspešnosti a pod.

Či už v danom hnutí na Slovensku externý poradca je alebo nie, druhým poznávacím znakom je existencia prevzatých (preložených) manuálov, obyčajne tiež z USA, alebo inej západnej krajiny. Tie zvyčajne predstavujú detailne spracovaný návod na postup pri vyučovaní na skupinkách, ktorý sa cez spriaznené (získané) osoby dostáva do vyučovania jednotlivých cirkví na Slovensku, ECAV nevynímajúc. Samozrejme zdola, teda bez akéhokoľvek schválenia, posúdenia alebo vyjadrenia zo strany zodpovedných orgánov ECAV, ktoré majú na starosti čistotu učenia našej cirkvi. Tieto manuály je možné prirovnať k inštrukciám, ktoré poznáme z navigačných prístrojov. Trasa je rozpísaná do detailných, dielčich inštrukcií. Ibaže v tomto prípade nemáme pod kontrolu to základné – kam vlastne táto trasa smeruje. Pochybnosti o tom, čo sa vlastne vyučuje vznikajú aj pri čítaní týchto, zvyčajne veľmi rozsiahlych manuálov. Zatiaľ čo niektoré kapitoly pri zbežnej kontrole obstoja, niektoré skôr pripomínajú psychologickú, svetskú príručku, kde sa často vyskytujú aj veci, ktoré sú v rozpore resp. prekrútením pôvodného kresťanského učenia. Okrem jasného definovania toho čo sa tu vlastne vyučuje, je zvyčajne zároveň nejasné, kto tento manuál vlastne vydal, a akú vierouku vlastne reprezentuje.

Akékoľvek neobozretné prijímanie týchto učení resp. názorov je teda potenciálne nebezpečné. Ak je niekto presvedčený, že toto učenie je v súlade s učením ECAV mal by namiesto toho, že ho začne uplatňovať vo svojom zbore, nechať preveriť Vieroučnému výboru. Po preverení by malo byť vydané jednoznačné stanovisko k možnosti používania týchto materiálov (kníh, manuálov, a pod.) v ECAV. Z pohľadu rodičov si dovolím považovať zapojenie detí do týchto hnutí za vysoko rizikové.

Zábava a evanjelium

Väčšina týchto hnutí v podstate tvrdí, že si ľudí a najmä deti musíte (niečím) získať, a potom budete úspešní v evanjelizácii. To niečo ma milión podôb: skákajúce hrady, siete, zariadenia ktoré poznáme zo zábavných parkov, športové aktivity, a pod. Nevidím nič zlé na športe, alebo na iných vyššie spomínaných aktivitách, ale dávať do súvislosti rozsah alebo unikátnosť týchto aktivít s úspešnosťou evanjelizácie je pomýlené. Považujem za normálne a správne, ak kresťan pri rôznych príležitostiach svedčí o Pánovi Ježišovi Kristovi, resp. všeobecne ak zvestuje evanjelium neveriacim. Avšak sú tu na mieste niektoré podstatné otázky. Aký je pomer zvestovania evanjelia ku iným zábavným aktivitám? Je evanjelium hlavnou a nosnou časťou programu, alebo je ten pomer ku zábave 1:99? Druhou podstatnou otázkou je či sa evanjelium zvestuje verne, alebo sa prispôsobuje tomu, čo chcú neveriaci počuť, a čo nie. Ak neexistujú biblické odpovede na uvedené dve otázky, nemá v tomto prípade zmysel hovoriť o evanjelizačnej akcii, a už vôbec nie o jeho údajnej úspešnosti.

Ak takéto akcie organizujú predsa len cirkvi, hnutia alebo jednotlivci vydávajúci sa za kresťanov, samozrejme nestačí ak na konci podujatia vyhlásia, že za tým všetkým bol Boh. Ako uvádza Francis Schaeffer, ľudia v dnešnej dobe často za kresťanskými slovami rozširujú inú náuku, a nemajú problém ani s tým, aby meno Ježiša Krista použili ako transparent, ktorý môže niesť akýkoľvek iný odkaz napr. so sociálnym zameraním. Veľmi jasne sa k tejto téme vyjadril aj známy kazateľ Ch. H. Spurgeon, keď na adresu týchto trendov jasne povedal, že zábavou sa ľudské duše pre Krista nevyhrávajú.

Skrinka „nástrojov a metód“ a „úspešnosť zvestovania“ evanjelia

V snahe presadiť iné, nové, netradičné (a zvyčajne aj nebiblické) metódy, novodobí evanjelizátori často argumentujú tým, že je potrebné si osvojiť metódy ako „osloviť ľudí“. Po vyškolení na (často nebiblických) svetských kurzoch psychológie a manažmentu často nemajú problém hovoriť o tom, že je potrebné využiť emocionálny nátlak, klamanie, vymýšľanie a manipuláciu aby sme ľudí dostali tam kam chceme. To je samozrejme extrém, žiaľ často aplikovaný skôr skryte ako priamo.

Často sa argumentuje tým, že je potrebné si osvojiť sadu nástrojov, ktoré podľa potreby používame. Vraj keď sa naučíme (znova na svetských psychologických kurzoch) aký nástroj použiť, úspešnosť našej práce podstatne stúpne. Čiže u farára aj úspešnosť evanjelizácie. To v podstate tvrdí aj Rick Warren, ktorý to prevzal od mentora, ktorým bol Peter Drucker, autor mnohých kníh o manažmente. Tento návrh vyzerá pomerne neškodne, veď iba navádza k tomu použiť správny nástroj z truhlice nástrojov, tak ako to poznáme aj z údržbárskej dielne.

Ibaže ak hovoríme o evanjelizácii (a dovolím si tvrdiť, že aj o manažmente, alebo výchove detí v rodine), potrebujeme v prvom rade čistú, na Boha zameranú myseľ, ktorá vyústi k správnemu, nesebeckému motívu konania, ktorým je napríklad pomoc inému človeku v núdzi, následne múdrosť od Boha na správne posúdenie situácie, v ktorej sa nachádzame, a až potom potrebujeme nejakú metódu, postup – „nástroj“. Nepochybne je tu dôležité aj zapálenie a horlivosť za Božie veci, aby sme na tejto ceste vytrvali, a prekonali všetky prípadné prekážky. Ak totiž budeme vyberať správny nástroj sami podľa seba, tak sa kľudne môže stať, že vyberieme práve opačný nástroj, než by si daná situácia žiadala. Možné následky použitia takéhoto nevhodného nástroja asi netreba komentovať - či už sa jedná o výchovu detí, riadenie firmy, evanjelizáciu  alebo niečo iné, zvyčajne sa tým spôsobí škoda, ktorá je v protiklade s tým, čo bolo pôvodným zámerom.

Ak však Boha poznáme ako všemohúceho a vševládneho, tak ako je to potom s tým výberom vhodnej metódy? Boh nás vedie k tomu, aby sme konali čo je správne, ale nenaučí nás ako to realizovať? To určite nie, to by totiž bolo popretím všemohúcnosti Boha! Rizikom vyššie spomínaného prístupu je práve tvrdenie, že medzi tým čo kresťan o Bohu vie, a medzi tým ako to aplikuje, je potrebné sa naučiť niečo čo v Biblii nie je, a preto je potrebné sa obrátiť o pomoc k svetu. Ak by som to skúsil povedať na podobenstve, je to tak ako keby pri úteku pred prenasledovateľom Boh síce dal obeti k dispozícii motorku, ale nedal jej návod, ako ju obsluhovať. To je evidentne absurdné, pretože zo strany Boha by to nebola žiadna pomoc. Ešte viac podozrivé a nelogické je to v prípade, ak sa niekto takto vyjadruje o činnosti, ktorá je pre Boha tá najdôležitejšia, o evanjelizácii. V Biblii nájdeme množstvo prípadov, kedy Boh niekoho poslal svedčiť, niečo vykonať. Daná osoba mala vždy všetko potrebné k tomu, aby to mohla vykonať. Ak bolo niečo čiastkovým problémom, tak to nebol výber tej „správnej metódy“ ale skôr obavy a malá viera danej osoby.

Preto je potrebné byť veľmi pozorný, keď nám niekto tvrdí, že evanjelium je OK, ale tým a tým sa dá vylepšiť, resp. to nebude fungovať, kým sa nenaučíme alebo neaplikujeme niečo iné, niečo nové (zo sveta). Potom totiž v skutočnosti popierame Boha, ako jediného a všemocného Pána, a zároveň môžeme byť cez synkretizmus so svetom - cez túto výhybku - odvedení od evanjelia preč! Určite sa môžeme naučiť veľa poznatkov o tom, ako funguje tento svet a veci stvorené, avšak je potrebné si dávať pozor na to, aby sme tieto ľudské, pominuteľné a často meniace sa názory nepreceňovali, a najmä aby sme si ich nezamieňali s vierou a kresťanským učením, tak ako ho poznáme z Písma, a od nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.

Záver

Účelom tohto článku nie je nikoho uraziť alebo spochybniť, naopak cieľom je skôr vyprovokovať otvorenú a vecnú diskusiu na túto tému. Zároveň vyzvať všetkých tých, ktorí presadzujú „niečo iné, niečo nové“, ak sú presvedčení o biblických základoch svojho učenia, aby ho nechali preveriť Vieroučnému výboru či je dané učenie v súlade s učením ECAV. Zároveň ak chcú spolupracovať, aby poskytli všetky informácie

• o tom, ktorej zahraničnej inštitúcie sú členom,
• aké ciele táto organizácia sleduje,
• aké je jej personálne obsadenie,
• akú vierouku vyznávajú
• z akých materiálov vyučujú
• aká je ich predstave o spolupráci s ECAV.

Samozrejmosťou by mala byť možnosť kedykoľvek navštíviť resp. preveriť podujatia organizované daným združením. Čiže aktivita k týmto krokom by mala vychádzať práve z uvedeného združenia, a ECAV by mala byť procesne a organizačne pripravená posúdiť takto prijaté podklady, a prijať k nim jednoznačné stanovisko, najmä z vieroučného hľadiska.

To je práve ten nevyhnutný základ, ktorý cez jasné dohody o spolupráci prináša transparentnosť tak potrebnú pre vzájomnú dôveru a následnú spoluprácu. Nestačí hovoriť, že učenie nebudeme zdôvodňovať, len sa príďte pozrieť a uvidíte, pretože to často nie je nič iné ako snaha osobne manipulovať človeka s cieľom ho priviesť k vopred určenému názoru. Ak naše evanjelizačné aktivity, podujatia, semináre a pod. nebudú postavené na pevnom základe, na učení nášho pána Ježiša Krista, tak bez ohľadu na to akúkoľvek pestrú nadstavbu na ne vybudujeme, tieto nebudú nič prospešné, lebo pri prvej vážnejšej skúške neobstoja.

Tu je potrebné zdôrazniť, že posudzovanie učenia zďaleka nie je len úlohou Vieroučného výboru, Zboru biskupov alebo farárov. Je to povinnosťou každého veriaceho, ktorý Ježiša Krista miluje, a ktorý nemôže súhlasiť alebo tolerovať v cirkvi učenie, ktoré je v protiklade s tým čo pozná z Božieho slova. Iba tak bude cirkev pripravená posúdiť čo je dobré a držať sa toho, a odmietnuť to čo je zlé. A to je povinnosťou aj nás ako rodičov, aby sme dbali o kresťanské vzdelávanie našich detí, o to, aby mali prístup k prameňu čistej a živej vody, ktorou je náš pán Ježiš Kristus.

Autor: Jaroslav Mervart
Dátum: 12.8.2011