Kvôli forme nestraťme obsah (2)

Môj prvý článok bol písaný z hľadiska všeobecných zásad viery. Reakcia naň sa mi však zdá mierne prehnaná. Nevieme sa azda zbaviť pocitu, že musíme stále bojovať proti niekomu, a nechceme si pripustiť, že to môže byť aj boj za niečo. Naviac snažíme sa. „poistiť“ svoju pravdu – osobnými invektívami proti tomu, kto sa ozýva. Podľa názoru autora vo svojej dobe by nebol schopný ani prorok Jeremiáš, Izaiáš, Ámos atď., pretože „nevedeli“ osloviť ľudí svojej doby.

Vyhovárali sa vari ? Nepochopili svoju dobu? Nepochopil ju asi ani Pán Ježiš, ktorého chceli dokonca zhodiť zo skaly? Ani náš reformátor Luther by neobstál v paľbe tejto kritiky. Lutherovi šlo o obsah, návrat k biblickým pravdám (preto aj dnes cirkev nerastie ak popiera tieto pravdy v praxi). Prajem si, aby sme sa v našej cirkvi všeobecne dokázali navzájom počúvať, vecne argumentovať a vážiť si jeden druhého. Cirkev musí v každej dobe prehodnocovať svoju poslušnosť Pánovi a Jeho slovu i hodnovernosť v narastajúcom tlaku svetských metód. Nemôžeme prestať byť soľou, svetlom. Ústup z biblicizmu k subjektivizmu prinesie antropocentrizmus namiesto teocentrizmu.

Zbor Willow Creek (W.C.) vznikol na základe marketingového prieskumu medzi neveriacimi (na základe ich kritiky toho, čo im nevyhovuje na cirkvi). Možno v tom bol úprimný zámer vyjsť ľuďom v ústrety, ale ani netreba hovoriť aké je v tom riziko. Nejde tu len o lavice, ozvučenie, spev a pod., ale i o pravdivosť evanjelia. Upúšťanie od všetkých statí, kde sa spomína niečo kritické, tvrdé. Poprípade ich iný preklad. Zabúda sa na slová ev. Jána 8,31-32? Je tu strach z toho, čo sa stalo Ježišovi? Pozri ev. Jána 6,60-61,66. Chceme sa priblížiť svetu, ale z Písma vieme, že sa tu nejedná o neutrálnu skupinu ľudí. Svet miluje to, čo je jeho. Kto sa chce páčiť svetu, nemôže sa páčiť Bohu.

Heslom zboru W.C. je vnímanosť na tých, ktorí hľadajú, čiže dôraz je kladený na misijnú pracu. Tomu však nenapovedá zloženie zboru: podľa prieskumu G. Pritcharda [3] je v tomto zbore najviac členov, ktorí prešli kvôli „zaujímavej forme“ do Willow Creek z iných cirkví, a iba 15% tvoria noví členovia skúmajúci kresťanské učenie.

Vo W.C. sa používajú svetské marketingové a manažerské metódy práce s ľudmi, a tiež poznatky z psychológie a psychoterapie, ktoré sú tu dôsledne prepracované. V tomto prípade môžeme hovoriť o marketingovej snahe vyjsť v ústrety túžbam publika alebo vzbudiť nové túžby s cieľom predať produkt. Marketing sa najčastejšie zameriava na sebectvo, egoizmus, chamtivosť, márnivosť a strach. Je to veda psychologickej manipulácie s cieľom predať produkt. Evanjelium však nie je tovar, ktorý môžeme kupovať alebo predávať (Skutky 8,18). Skôr je to dar, ktorý môžeme ponúknuť, dar ktorý môžeme prijať. Marketing nikdy netrestá ani nepohoršuje svojich potenciálnych klientov. Evanjelium práve naopak konfrontuje nás s našími zlými vlastnosťami, a až potom po pokáni nám umožní v pokore spočívať v dostatku v Kristu. Kresťanstvo nemá zákazníkov, má učeníkov, ktorí kľačia na kolenách pred Kristom. Ježiš začal svoje učinkovanie slovami: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské“. Kázanie o pokání je úplne cudzie a v protiklade k marketingu. Z tohto dôvodu marketing a evanjelium sú protivníci, nie spojenci.

V oblasti psychológie a psychoterapie sa vo Willow Creek jedná ako o témy kázní, tak aj o ponúkanú literatúru. Zjavne sa tu dokazuje dôvera predstaviteľov tohto hnutia vo význam svetských poznatkov psychológie, kde sa hľadajúcim adeptom ponúka zvláštny synkretizmus evanjelia a psychológie, ktorý si prispôsobuje a narušuje evanjelium. Na človeka sa často pozerá viac z psychologického ako Božieho hľadiska, a hovorí sa o problémoch sebadôvery, depresii, osamelosti, sexuálnej dysfunkcii, atď. V oblasti ponúkanej literatúry je asi jedna tretina venovaná psychológii (druhá tretina manažmentu v cirkvi, a iba tretina výkladom Slova Božeho). G. Pritchard upozorňuje na fakt, že počas kázni sú účastníci vyzývaní (Bill Hybels) k zakúpeniu niektorých z týchto kníh zaoberajúcich sa psychológiou – a to aj napriek tomu, že niektoré z nich sa vôbec nezaoberajú vzťahom k Bohu, prípadne kresťanskú vieru interpretujú nesprávne. V tejto súvislosti je na mieste otázka, či v 21.storočí slúžime inému Bohu? Veríme Bohu, ktorý sa zjavil Jóbovi bez pomoci psychologických teórií a terapií, alebo veríme verzii prezentovanej vo Willow Creek? [5]

Na prípravu programov (vystúpenia pastorov, hostí, divadlo, film, hudba) je kladený maximálny dôraz, ktorý vhodne vystihuje nasledovný citát: „Môžeme ohroziť dosiahnutie požadovaného efektu, ak my sami nebudeme na 100%“. Tu je možné poukázať na fakt, že marketingový prístup v tomto smere „necháva iba málo miesta na Boží zásah“, a naopak skôr používa technológiu na vytvorenie viery (jedná sa teda o akúsi snahu algoritmizovať univerzálne postupy, cez ktoré je možné „uveriť“).

Témy kázni a spôsob ich podania sú skôr zamerané na uspokojenie okamžitých potrieb návštevníkov a založené na „racionálnosti“ viery, pričom sa tu odbúrava tradičné oddelenie so svetským a pohanským. Slovo Božie je často parafrázované do modernej reči, dôraz je kladený na zlepšenie medziľudských vzťahov a povahy človeka. Podľa analýz kázni (pre začiatočníkov aj pokročilých) počas vybraného obdobia sa slovo „Ja“ vyskytlo 6000 krát, ale iba 167 odkazov na Bibliu. Je to podobný prístup ako u politikov, ktorí chcú naznačiť, že chápu problémy publika. Často sa hovorí o vlastnej identite, temperamente a dôležitosti emócií a sebaanalýzy. Podľa G. Pritcharda sa tu prejavuje snaha ukázať lídrov W.C. ako konzervatívnych kresťanov, ktorí zvýrazňujú ako sú podobní neveriacim okolo nich. Sargeant ide ďalej a hovorí o snahe povedať „akí podobní sme tomuto svetu“. Tieto techniky považuje za orientované na človeka, a nie na evanjelium. [2]

Vo svojej charakteristike kázni Billa Hybelsa, G. Pritchard uvádza: „Neučí zdravé a bohaté evanjelium“, a nehovorí, že viera je všeliek. Skôr zdôrazňuje fakt, že „Boh chce pomôcť ľuďom k naplneniu života“, čiže hovorí o tom, čo typickému hľadačovi chýba v svetskom živote. To ale nie je dané tým čo sa učí, ale skôr tým čo sa (zo slova Božieho) vynecháva, aby v publiku ostala pozitívna predstava o Bohu. Napr. „tvrdú správu o Božom hneve za dedičný hriech ľudstva“ v kázni prakticky nepočujete. Keď sa pri jednom prieskume v zbore ukázalo, že počas 6 mesiacov klamalo 33% účastnikov, 18% kradlo, 12,5% cudzoložilo a 27% mužov si pozeralo pornografické časopisy, Bill Hybels nevyzval zbor k pokániu za hriechy, a hovoril iba o potrebe mierneho zlepšenia v novom týždni. [3]

Čo sa týka kázní na radu nášho brata sme si prečítali nielen témy kázni, ale sme si aj dve z nich (určené pre pokročilých) vypočuli na stránkach Willow Creek. [1] Tieto je naozaj vhodné hodnotiť ako kázne blízke všednému dňu, s jednoduchým biblickým posolstvom, a pravidelným odľahčením vtipnou poznámkou, po ktorej zvyčajne publikum prepadne smiechu. Zvlášť výrazné to bolo pri druhej kázni, ktorú sme počúvali, kde každé dve-tri minúty bola kázeň prerušovaná hlasným smiechom publika. Ešte rozpačitejší pocit sme nadobudli, keď sme sa započúvali do textu, ktorý hovoril o ceste Pána Ježiša do Jeruzalema, a vzkriesení Lazara. Ak autor predchádzajúceho článku hodnotí jedno zapískanie mikrofónu počas služieb Božích v našej cirkvi ako nedôstojné, tak sa potom pýtam ako vnímať opísaný priebeh služieb Božích vo Willow Creek. Ako snahu zľahčiť správu, ktorú nám hovoria evanjeliá, alebo ako snahu za každú cenu sa priblížiť ľudom?

Ďalším sporným momentom vo vzťahu k proklamovanému biblickému smerovaniu zboru, bolo pozvanie islámskeho kňaza, ktorý vo Willow Creek prednášal počas štyroch nedieľ. Cieľom bolo zúčastneným vysvetliť podstatu islámu, keďže Bill Hybels si myslí, že kresťania a iní rozširujú o isláme polopravdy. V príhovoroch okrem iného odznelo aj to, že aj aj Muslimovia veria v Ježiša, dokonca viac ako kresťania, hoci nie je pre nich tak dôležitý ako Mohammad. To, že Bill Hybels nechal k začiatočníkom vo viere pristúpiť kňaza hlásajúceho z kresťanského hľadiska falošné evanjelium, pričom vôbec nekonfrontoval jeho názory, z neho robí veľmi zlého pastiera.

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť aj tzv. duchovného otca Willow Creek, Roberta Schullera, ktorý položil základy marketingovo-orientovaných zborov, ktorých už okrem Willow Creek nájdeme (nielen v USA) viacero. Sám Robert Schuller je univerzalista, ktorý neverí, že Kristus je jedinou cestou do neba. Hriech chápe ako stratu, alebo nedostatok viery v seba samého. Napriek niektorým správam o názorových rozdieloch v oblasti viery, spolupráca týchto pastorov (najmä na spoločných podujatiach) pokračuje. Tu je vhodné spomenúť aj kontakty predstaviteľov Willow Creek s londýnskym zborom Holy Trinity Brompton, kde vznikli tzv. kurzy Alfa, ktoré majú podobný filozofický základ a metódy práce. Rovnako sa aj tu sa na jednej strane zdieľa nadšenie z nového prístupu, a na strane druhej zaznievajú obavy z kompromisov pri zvestovaní evanjelia, keďže aj tu sa presadzuje „nekonfrontačný princíp“.

Zdá sa, že idea aplikovaná vo Willow Creek vôbec nemusí byť tak efektívna, ako sa na prvý pohľad zdá. Vytvorením nenáročnej viery, vedúci kostola možno iba predali svoje duše svetskej, konzumnej zameranej civilizácii, ktorú sa snažia osloviť. S použitím svetských metód marketingu, manažmentu a psychológie zvestujú návštevníkom nekonfrontačné, zhumanizované evanjelium. Hoci môžu vytvoriť zážitky obrátenia, ich metódam chýba jasné oddelenie sa od iných náboženských a svetských smerov. Členom zboru chýba väčšia zodpovednosť na vyprovokovanie skutočnej zmeny života. [4] Vo svojom nadšení pre obrátenie neveriacich, sú tieto zbory vystavené nebezpečenstvu, že slovo Božie upravia do takej podoby, že táto síce bude viac zaujímavá, ale menej efektívna pre záchranu hriešneho človeka. [6]

„There was once a time when the church went out to change the world; now the world is changing the church.“

Cieľom tohto článku nebolo odsúdiť, ale poukázať na niektoré praktiky ekumenického zboru Willow Creek , ktoré sa tam používajú. To čo je dobré nech však slúži k šíreniu evanjelia aj u nás.

Autor: Ľubomíra Mervartová
Dátum: 29.4.2005