Aj na Slovensku je už bežné, že pojem hriech ako taký je už iritujúci pre mnohých. Sú hlasy, ktoré hovoria musíme hriech inak pomenovať, lebo neveriacim to vadí. Problém je ak to prekáža aj kresťanom. Ako kresťanom by nám nemalo prekážať hriech pomenovať hriechom, lebo vystihuje niečo čo nie je dobré pre ľudský život. Vo svojej podstate je hriech prestúpením Božej vôle. Človek ignorovaním toho, čo Boh povedal sa dostáva do sporu s ním, ale aj do sporu s ľuďmi. Vo vzťahu k ľuďom je hriech skutok, ktorý narúša dobré vzťahy medzi sebou navzájom. Hriech ničí a rúca to, čo je dobré, privádza do skazy. Či už ide o hriechy veľké ako sú vraždy a pod. alebo o tzv. malé hriechy, ktoré sa nám javia ako neškodné, a často sa to tak aj ospravedlňuje - ako maličkosť. Biblia o hriechu nehovorí ako o maličkosti. V konečnom dôsledku je hriech akéhokoľvek druhu niečo, čo človeku bráni pristúpiť k Bohu a prebývať pri ňom. Hriech vyzlieka človeka z jeho ľudskosti. A kde niet ľudskosti tam prebýva diabol, aj keď by sa obliekol do cirkevného rúcha, či schoval sa za postavenie, či kresťanstvo.

Adam bol Boží, ale keď zhrešil schoval sa pred Pánom Bohom. Schovávanie sa za kríky nespôsobilo odpustenie, neušiel následkom svojho počínania. Môžeme byť šťastnými kresťanmi, že vieme jednú veľkú vec. Pán Boh nám odpúšťa naše hriechy pre zásluhy Pána Ježiša Krista. Nie je to samovoľný akt, keď ako človek nič nemusím robiť, a Pán Boh mi odpustí aj tak. Milosť Božiu berú nadarmo namyslení posmievači, ktorí vravia, že čím viac hrešíme tým viac nám Boh odpustí. Odpustenie nesie v sebe aj predpoklad túžby po zmene života. Keď ten, čo hreší svoje konanie nepovažuje za hriech, potom necíti ani potrebu zmeny vo svojom živote. Ak sa hriech stane štandardom v živote, u takého človeka sa nezmenia hodnoty, ani postoj k životu iných ľudí len tak. Hriech je súčasťou každodenného konania v žití daného človeka.

Nešťastím je ak tento človek je v postavení, kde sa jeho hriešne konanie každodenne prejavuje v praktickom živote a má negatívny dopad na život iných ľudí. Kresťan nemá kresťanskú imunitu, povolenie, od Pána Boha konať beztrestne. Tým, že sme kresťania máme právo viac hrešiť, lebo nám Boh odpustí? Tým, že sme evanjelici máme právo meniť Božie slovo? Tým, že sa hlásime ku Kristovi máme právo nadvlády nad inými ľuďmi? Keď učeníci chceli zrovnať zo zemou jedno miesto, ktoré sa im zdalo hriešne, Pán Ježiš ich pekne skrotil, keď im povedal: „ neviete čieho ste ducha.“ Túžba po takej moci akú mal Kristus je u mnohých veľká, ale pre osoh cirkvi a spoločného života na zemi by bolo oveľa vhodnejšie, keby takíto neznalci duchovných pomerov v pokání a modlitbách hľadali Božiu vôľu, a až potom vynášali svoje tvrdenia.

Pán Ježiš skrotil učeníkov, ktorí si v danej chvíli mysleli, kto má moc ma právo. Ježiš mal moc, ale Ježišovi šlo o záchranu človeka. Nejde aj dnes niektorým dnešným učeníkom len o preukázanie moci? Nie tej Kristovej ale svojej. Táto moc od Krista by sa mala využiť tak ako ju používal Kristus. Inak bude platiť: „choď za mňa satan.“

Svoj hriech nemožno zakryť tým, že zhreším proti inému človeku. Sme toho svedkami, že sa to každodenne deje. Zakrývanie svojich hriechov vytváraním afér, aby sa odvrátila pozornosť od hriešnika je starý diablov trik. Ak však ide v kresťanstve aj o čestnosť a úprimnosť voči sebe, Bohu a blížnym máme lepšiu radu ako neuviaznuť v kolotoči hriechu.

Pokánie je vecou srdca, ale i vonkajšieho prejavu kresťanského života. Podmienkou je si priznať, že som zhrešil a vidieť svoj hriech. Nebyť ako Ananiáš so Zafirou. V tom by mala ísť cirkev a jej členovia príkladom. Kde sa však namiesto pokánia nabáda k nevraživosti, a teda k ďalším hriechom - kvôli zakrytiu svojich vín, tam cirkev nemôže byť svetlom a požehnaním pre svoje okolie. Tam ľudia nechodia do chrámu s čistým srdcom, ak svoje hriechy zľahčujú na úroveň bezvýznamnosti. Kde niet pokánia nasledujú ďalšie hriechy, a ešte väčšia snaha zakryť svoje zlé úmysly. Dnes sa aj v cirkvi presadzuje vyvyšovanie sebaúcty, a tak poniektorí svoje hriechy nepovažujú za prekážku k tomu, aby sa s nimi postavili pred Pána Boha. Pomáha im v tom falošná náuka, ktorú si prisvojili a znie - keď my hrešíme to nie je hriech. Hriech neprestáva byť hriechom len preto, lebo niekto má nejaké postavenie. Hriech nie je zlom len preto, lebo niekto dá hriechu iné meno. A tak sa dnes zlo nemenuje zlom, ale nedorozumením, maličkosťou, nezhodou, a to aj vtedy, keď následky sú zhubné pre iných ľudí. Hriech je hriechom, aj keď mu dáme iné meno. Zjemnenie pomenovania nemení závažnosť priestupku. Ak by konanie, ktoré spôsobuje narúšanie vzťahov, rozbíja rodiny, zbory, závisť, hnev, zloba a podobné neduhy neboli hriechom, tak by nebolo toľko zloby a vnútornej zášte medzi ľuďmi. Boha milujúce srdce si predsa nemôže pestovať záhradku zloby, a následne pomenovať ovocie tejto záhradky láskou. Úmyselne ubližovanie nepomenuje napomenutím. Vraždu nepomenuje nehodou. Ohováranie zdieľaním sa. Osobnú zaujatosť objektívnosťou. Smilstvo svojim právom. Klamstvo pravdou. Pravdu lžou.

Ak ľudia cirkev opúšťajú, je to kvôli tolerovaniu, či podpore hriešneho konania, neláske, prenasledovaniu v cirkvi. Hriech v každej podobe spôsobuje to, že cirkev a viera v rodinách slabne. Vonkajšie budovanie inštitúcie bez vnútornej stability, bez pravdivosti života v Kristovi nie je skutočnou cirkvou, a verím, že o to nám evanjelikom nejde. Budovať len navonok je ako stavať vzdušné zámky. Krásne vízie, ale žiť sa tam nedá. Kresťanstvo nie je o krásnych (ale prázdnych) víziách jednotlivcov, ale má byť o krásnom večnom živote pre všetkých. Do tohto života hriech nepatrí. Vieme, že hriech a hriešne túžby sú súčasťou života, ale Kristus povedal svojim učeníkom, že už nie sú zo sveta, aj keď tam žijú. Kde sa hriechu dáva priestor tam rastie aj jeho následok. Kde sa dáva priestor Kristovi tam hriech odumiera a rastie kráľovstvo Božie. Otázkou je, čo robíme s hriechmi?

Autor: Ľubomíra Mervartová, ev. farárka
Dátum: November 2010, Mengusovce