Alena, žena ktorá dosiahla vždy čo chcela. Napriek tomu, že o sebe tvrdila, že je veriaca do kostola nechodila. Vravela: „to, že verím, nemusím ukazovať v kostole, ale v živote“. V tých slovách bolo viac duchovnej pýchy, ale to by si vtedy nebola priznala. Aj sa modlila za všetko vo svojom živote. Verila aj tomu, že si vymodlila manžela. Čo na tom, čo vraveli ľudia. Mala muža po ktorom túžila. Veď sa zaňho modlila. A to, že bol ženatý? Veď stáva sa, že si ľudia nesadnú a po svadbe zistia, že sa nemajú radi. Keby to Pán Boh nechcel, tak by jej nedal to za čo Ho prosila. Každý ma právo na nový začiatok. Nechcela si pripustiť, že nie Pán Boh, ale ona mala prsty v rozbitom manželstva muža, ktorý sa jej zapáčil, a do ktorého sa hneď zaľúbila. Nič nechcela počuť ani si pripustiť, že toto nie je vzťah požehnaný zhora. Dva mesiace po rozvode jej milovaného už s ním, s Jurajom, kráčala ona v svadobných šatách do kostola. Áno, teraz do kostola išla. Chcela svojmu manželstvu dať Božie požehnanie aj pred zrakmi ľudí. Ona to chcela, tak to muselo byť dobré a milé aj Bohu. Veď ona v Boha verí!

Pri slovách kňaza „čo Boh spojil, človek nerozlučuj“, sa strhla, lebo si uvedomila, že muž, ktorý vedľa nej kľačí už raz takto pred oltárom sľuboval doživotnú lásku inej žene. Aj jej bolo priane, aby človek nerozdelil ich lásku. Rýchlo zahnala tieto sentimentálne myšlienky a usmiala sa šťastná, že ona je teraz tá, ktorej nik nemá právo rozbiť toto šťastie. Nie, nikto, nik jej životnú vysnívanú lásku nezničí. Ona to nedovolí. Ona ten svoj sľub pred oltárom brala veľmi vážne a bola si istá, že aj jej Juraj zdieľa rovnaký názor. Veď ju miluje, vidí jej prednosti, kvôli nej sa rozviedol. Už je iba jej. Či to bola skutočná láska, alebo to bola lúpež srdca ženatého muža, to ju netrápilo. Ona mala svoj sen, a ten sa jej vyplnil. Nechcela sa zaoberať tým, či to bolo, nebolo správne, keď bol ženatý. Ona si ho vymodlila. „Aké krásne je snívať a ešte krajšie sen žiť“ stále si tieto slova opakovala pre seba. Bola šťastná, všetko bolo krásne, čo si s Jurajom naplánovali, so všetkým súhlasil, mala všetko po čom túžila. Po dvoch rokoch od svadby čakali aj bábätko. Čo viac si ešte mohla priať. Ma milujúceho manžela, a čaká vytúžené dieťatko. Bola v treťom mesiaci, tú radosť si nechávala pre seba, a na vianoce, ktoré mali byť o týždeň, to chcela oznámiť aj Jurajovi. Mal to byť darček, ten najkrajší aký môže žena manželovi dať. Ale aj ten najkrajší sen sa niekedy zmení na zlý sen, na nočnú moru. Nikdy by tomu nebola verila, že jej sa toto môže stať. On, Juraj ju opustí. Skôr ako ona jemu povedala o bábätku, oznámil on jej, že odchádza. Nerozumela tomu, veď sa mali radi. Nechápala ako to, že ani dieťa ho neprinútilo zostať pri nej, ktorej sľuboval modré z neba, doživotnú lásku.

Keď prišla žiadosť o rozvod pochopila, že to nie je zlý žart. Rozviedli ich bez problémov. Alena našla doživotnú lásku práve počas tých hrozných Vianoc, keď ju Juraj opustil. Keď ju kroky viedli do chrámu, aby našla pomoc. Našla ju tam. No nie človek, ale Boh si ju privinul k sebe, a ukázal svoju lásku. Aj cez slová Písma:„lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán.“ Pochopila, že aj pre ňu sa narodil, aby ju vyslobodil, z jej súženia a hriechov. To, čo prežila bolo pre ňu hrozné. Vtedy sama v byte s dieťaťom pod srdcom a práve na Vianoce už bez manžela. Niekedy aj cez takéto bolesti srdca si nás nájde Pán Boh. Alena pochopila, že človek nemá všetko vo svojich rukách, a že nie všetko o čom snívame nám prináša šťastie. Tohtoročné Vianoce už Alena nebude smútiť, má Toho, ktorý je sám láskou. Ježiš Kristus.

Autor: Ľubomíra Mervartová, ev. farárka
Dátum: 7.12.2009, Mengusovce