31. október. Čím je tento deň významný? Svet si tento deň vyhlásil za „deň sporenia“. Je to až paradoxné k tomu, čo znamená pre nás evanjelikov tento deň. Nie peniaze a odpustenie hriechov za ne, ale milosť Božia je nám zdarma ponúkaná nebeským Otcom v Ježišovi Kristovi. Ak v tento deň svet myslí na to, ako si šetriť bohatstvo tohto sveta, ako sa zabezpečiť, my evanjelici máme pamätať na to, ako si zhromažďovať poklady v nebi a „zabezpečiť sa“ na záverečné zúčtovanie. Veď keby sme získali aj celý svet a dušu si zatratili, čo nám to pomôže. A tak v tento deň myslíme na to Božie bohatstvo, ktoré je nám potrebné k životu časnému i večnému.

Dr. Martin Luther nebol človekom pasívnym vo svojom živote, ale premýšľal nad svojím životom a hľadal milostivého Boha. Nenachádzal Ho. Videl svoju nehodnosť pred Bohom, svoju hriešnosť, ktorá napriek modlitbám a rôznym duchovným cvičeniam trápila jeho dušu. A tak pred Bohom stál hriešnik, ktorý zúfalo hľadal spôsob, ako sa zbaviť svojich hriechov, keď skutky nepomáhali utíšiť hriechom poznačené svedomie. Reformačný objav, že z milosti Božej bez našich zásluh, len pre Kristove zásluhy sme my, hriešni ľudia spasení, priniesol pokoj a radosť hľadajúcemu mníchovi Martinovi. Mysliac na Božie dielo reformácie, z ktorého sme aj my na Slovensku čerpali a čerpáme požehnanie, môžeme porovnávať novodobé hnutia zakladania zborov šíriace sa naprieč cirkvami, ktoré sa spoliehajú na ľudské metódy a schémy. K tomu používajú rôzne príručky, štatistiky a na základe vyhodnotenia pracujú v zbore. Osobné skúsenosti však môžu len potvrdiť, že je to zavádzajúce učenie, vzdialené od Božieho pohľadu na realitu zboru, či života človeka veriaceho, či neveriaceho. Spomeniem dnes len odklon od Písma Svätého. Ak diabol v raji vniesol do ľudského srdca a mysle pochybnosť o pravdivosti toho, čo Boh povedal a následne človek v túžbe po moci stať sa bohom, zapochyboval o Bohu a pravde Jeho slov, zhrešil. Dnes je to spochybnenie Slova, ktoré je pre nás pravidlom a meradlom v živote. Spochybnenie Biblie.

Preklad Biblie pod názvom „Nádej pre každého“ (NPK) je toho dôkazom. Ak si pripomíname reformáciu, použijem len jeden verš z tohto prekladu na ukážku; a to z ev. Lukáša11 kap. 41 verš, ktorý v tomto preklade znie takto:„Či štedrosť nie je najlepším dôkazom vašej čistoty?“ V danom texte Pán Ježiš vytýka farizejom, že sa starajú o vonkajšie prejavy zbožnosti, ale ich srdce je plné zlého. A my vieme, že Pán Boh takúto bohoslužbu nemá rád. Boh od nich, ale i dnes od nás , žiada spravodlivosť a lásku Božiu. Navonok boli zbožní, ale v srdci uctievači zla.

V našom evanjelickom preklade čítame: „Ale dajte ako almužnu, čo je vo vnútri, a máte všetko č isté.“ Jednoducho by sme mohli povedať – daj svoje srdce Bohu, potom máš všetko čisté. Ale preklad NPK hovorí, že ak dáš peniaze – ak budeš štedrý, je to znak tvojej čistoty. Toto nie je biblické učenie. Neočisťujeme sa svojou štedrosťou. Veď Boh od nás nič nepotrebuje. Jemu patrí všetko. Ani náš evanjelický text v tomto prípade nespomína nič o štedrosti či lakomstve veriacich, ale hovorí o vnútri človeka. Ak srdce nie je pri Bohu, žiadne náboženské obrady nám nepomôžu. V praxi by to potom znamenalo podľa tohto prekladu, že príde do zboru bohatý mafián, zaplatí nám všetky výdavky a my ho vyhlásime za čistého? (či štedrosť nie je najlepším dôkazom vašej čistoty?). Niet v nás potom ani lásky Božej ani lásky k tomu človeku, lebo láska rozliata skrze Ducha Svätého v našich srdciach chce zachraňovať od hriechu aj toho dotyčného, ktorý má síce mnoho peňazí alebo je mnoho štedrý k cirkvi, ale jeho srdce je plné neprávosti. Inak by to znamenalo, že od bohatých chceme v cirkvi len peniaze, ale nezáleží nám na nich, na ich spasení a na tom, aby mali večný život. Alebo by to znamenalo, že bohatý je spasený zo štedrosti voči zboru a chudobný z viery.

Reformácia znamená aj návrat k Písmu, ako k niečomu, podľa čoho máme rozsudzovať v živote, čo je dobré a čo zlé. Podľa čoho máme riadiť svoj život vo viere. Preto dbajme na to, čo čítame, aké preklady berieme do rúk. Čo bude sýtiť naše kresťanské duše, takými kresťanmi budeme. A my máme stáť v poznanej pravde, lebo ako povedal Pán Ježiš, keď prosí nebeského Otca za svojich učeníkov: „Posväť ich v pravde – Tvoje slovo je pravda.“ (J 7,17) Ak niekto mení, čo Ježiš povedal, ako môže poznať pravdu o sebe i o Bohu. Boli by sme zase ako za Luthera v dobe temna, keď ľud prijímal, čo sa mu predkladalo a nik neskúmal, či to Boh tak skutočne hovorí. Meniť Ježišove slová – to nie je moderný preklad Biblie, ale to je to diabolské na počiatku, a to spochybniť, že Boh má pravdu a vniesť svoj výklad. Pán Ježiš nekritizoval, že farizeji a zákonníci by mali malú známosť Písma. Pán Ježiš kritizoval ich ľudský výklad Písma, ich vonkajšiu zbožnosť úst bez vnútornej spojitosti s Bohom. Význam „Sola scriptura“ (jedine Písmo) predstavuje princíp konečnej autority a zákona, na ktorý sa môže veriaci človek spoľahnúť, ale i kedykoľvek odvolať. Spochybnenie autority Písma presúva túto autoritu na človeka, akoby on mal právo povedať, čo je správne a Božie, a ako chceme veriť. Pravidlá sú Bohom dané a my ľudia ich máme rešpektovať. Bázeň pred Bohom rešpektuje Jeho slovo také, aké je.

Autor: Ľubomíra Mervartová
Dátum: 30.9.2006